Vedeli, že idú na smrť: Úplnej skaze Černobylu zabránila trojica mužov
Sovietskí jadroví experti si uvedomovali, že druhý výbuch by mohol mať drvivý dopad pre polovicu Európy. Prvotný výbuch černobyľského reaktora zabil priamo desiatky ľudí, ovplyvnil ale na niekoľko desaťročí životy ďalších tisícov. Ani po 33 rokoch od tragédie nie je známy presný počet obetí havárie, odhaduje sa ale, že priamo či nepriamo si výbuch vyžiadal štyritisíce životov, číslo ale stále rastie.
Požiar po neúspešnej technickej skúške, ktorá viedla k explózií, sa podarilo úplne uhasiť za šesť hodín. Zamestnanci elektrárne ale vedeli, že majú väčší a nebezpečnejší problém než oheň. Ešte na začiatku mája sa jadro reaktora ďalej zahrievalo, striekali po ňom prúdy roztaveného rádioaktívneho kovu, pod reaktorom bola tiež nádrž chladiacej vody. Pokiaľ by sa tieto dve substancie spojili, došlo by k výbuchu.
Hrdinský čin troch dobrovoľníkov
"Ďalší výbuch by spôsobil nepredstaviteľnú škodu, vybuchla by celá elektráreň vrátane troch ďalších jadrových reaktorov," uviedol Andrew Leatherbarrow, autor knihy 1:23:40: Neuveriteľný a pravdivý príbeh za černobyľskou jadrovou katastrofou. Podľa odborníkov by takáto explózia vyhubila polovicu Európy, život v zasiahnutej oblasti by bol nebezpečný ďalších 500 tisíc rokov.
Vedci z elektrárne si nebezpečenstva boli vedomí, vedeli, že aby zabránili ďalšej tragédií, musia vypustiť nádrž pod reaktorom. Vypúšťacie ventily ale boli v zaplavenom suteréne. Podľa populárnej a trochu "apokryfnej" verzie udalosti sa traja dobrovoľníci obliekli do neoprénu a vydali sa na samovražednú misiu. Išlo o troch mužov, jedného vojaka a dvoch zamestnancov elektrárne. Muži sa predierali rádioaktívnou vodou, prišli o jediný zdroj svetla a museli "tápať" v temnote zaplaveného suterénu. Ventily našli a nádrž vypustili.
Podľa oficiálnej verzie muži do týždňa zomreli
O nebezpečenstve, ktoré im hrozí, vraj dobrovoľníci vedeli. Úradníci im sľúbili, že pokiaľ pri misii zomrú, o ich rodiny bude postarané. Podľa oficiálneho záznamu sa u mužov hneď potom, čo opustili zaplavený priestor, začala prejavovať otrava radiáciou (ARS), na ktorej následky do týždňa zomreli.
Leatherbarrow strávil viac než päť rokov pátraním po tom, čo sa skutočne stalo. Jeho kniha vykresľuje trochu odlišný, ale nemenej hrdinský príbeh než oficiálna verzia. "Vstup do suterénu zase nebol tak dramatický a nebezpečný, ako sa pôvodne tvrdilo," uviedol spisovateľ. Postarali sa o to hasiči, ktorí hadicami odčerpali väčšinu vody zo suterénu.
Pozrite si galériu
V suteréne boli stovky ventilov
Podľa Leatherbarrowa boli všetci dobrovoľníci zamestnancami elektrárne, žiaden vojak medzi nimi nebol. Keď hasiči skončili s odpúšťaním vody, akurát im začínala zmena. Muži dokonca neboli ani prvými, kto do suterénu vstúpil, pred nimi tam boli vedci odmerať mieru radiácie. Leatherbarrowovi sa ale bohužiaľ nepodarilo zistiť totožnosť spomínaných odborníkov, ani akú vysokú radiáciu namerali.
"Voda v suteréne zostala, ale dosahovala asi po kolená, ale cesta k vypúšťacím ventilom bola voľná," napísal Leatherbarrow. "Dobrovoľníci rádioaktívnou vodou prechádzali v neoprénoch, v miestnosti sa nachádzali stovky ventilov, nájsť ten správny bolo ako hľadať ihlu v kope sena," dodal autor. Muži sa podľa neho báli práve toho, že neobjavia potrebný uzáver.
"Keď svetlo baterky konečne padlo na správnu trubku s uzáverom, boli sme šťastní, uľavilo sa nám," Leatherbarrow cituje vo svojej knihe jedného z dobrovoľníkov, strojného inžiniera Alexeja Ananenka. "Otočili sme ventilom a počuli sme, ako potrubím prúdi voda," pokračoval. "Potom sme sa vrátili a zrazu nás všetci objímali," autor nepochybuje, že najmenej jeden z troch dobrovoľníkov zomrel na ARS.
Dvaja z troch hrdinov žijú
Leatherbarrowovi sa ale podarilo v roku 2015 zistiť, že zostávajúci dvaja muži sú stále nažive. Autor sa rozhodol vo svojej knihe nezverejniť mená preživších členov samovražednej výpravy, dodal ale, že jeden z nich stále pracuje v strojárenstve. O treťom nemal toľko informácií, len to, že stále ešte žije.
Závery Leatherbarrowovho pátrania sú v rozpore s tým, čo tvrdili západné médiá a sovietská vláda. Autor tiež uviedol, že existujú kvalitné zdroje, ktoré detailne a v plnom rozsahu opisujú černobyľskú tragédiu, tieto materiály ale doteraz neboli preložené z ruštiny. Obsahujú výpovede manažérov elektrárne, necenzurované správy novinárov aj knihu inžiniera, ktorý bol z explózie obvinený a ktorý tvrdí, že z neho vláda urobila obetného baránka.
Spisovateľ zdôraznil, že dobrovoľníci riskovali vlastné životy, aby zabránili katastrofe, ktorá mohla zabiť milióny. Leatherbarrow doda, že nijako nechce znižovať hodnotu ich hrdinského činu. "Vydali sa do polozaplaveného temného suterénu vybuchnutého jadrového reaktora," dodal autor, podľa ktorého zostáva veľa vecí, ktoré o výbuchu doteraz nevieme.
Tému černobyľskej jadrovej tragédie tiež spracoval nový seriál z koprodukcie amerického HBO a britskej Sky, miniséria nesie príhodný názov Černobyl.
Seriál o Černobyle: Čo sa v skutočnosti stalo s dieťaťom černobyľského hasiča?
Jednou z prvých obetí miniseriálu HBO o Černobyle bol Vasilij Ignatenko, hasič, ktorý krátko po havárii hasil strechu budovy jadrovej elektrárne. To, čo sa stalo jeho dieťaťu, patrí tiež medzi černobyľské katastrofy.