Čierny deň Orient Expressu: Záhada teroru na koľajniciach
História Orient Expressu začína v roku 1883. Vtedy sa volal Express d’Orient a vozil cestujúcich na trase Paríž - Giurgiu v Rumunsku. Po preplávaní Dunaja pokračovali pasažieri na dodatkovej trase Ruse - Varna (Bulharsko) a potom ďalším trajektom do Konštantínopolu (dnešný Istanbul). Po ďalších úpravách sa zafixovalo spojenie Paríž - Konštantínopol a v roku 1891 dostáva súprava názov, pod ktorým sa stane svetovou legendou - Orient Express.
Počas vojnových i povojnových dní prebehlo nové štiepenie a úpravy, ku ktorým prispeli aj politické zmeny. Ďalším problémom bol problém zohnať pôvodné vagóny, ktoré sa veľmi prácne dohľadávali po depách na celom kontinente. Po dlhom čase, kedy bola prevádzka obmedzená pre nepriechodné hranice socialistického bloku, sa Orient Express vrátil na koľajnice.
Úpadok legendy
Napäté tridsiate roky boli poznamenané hospodárskou krízou, ktorá priniesla aj určitý pokles prestíže Orient Expressu. Hoi boli vnímaný ako určitá záruka zblíženia medzi národmi, väčšina ľudí v jeho prevádzke videla len pozlátko. Skladba pasažierov len ťažko mohla reprezentovať skutočné pomery v Európe.
Čierny deň na trati
Noc z 12. na 13. septembra 1931 prechádzala súprava Orient Expressu z Turecka smerom na Viedeň. Odbila polnoc a vlak sa ponáhľal maďarským regiónom Pest. Z nového dňa utieklo dvadsať minút, keď sa na viadukte pri mestečku Biatorbágy ozval výbuch. Postihnutá bola lokomotíva a deväť vagónov - jeden bol úplne roztrhaný, niektoré zmietla tlaková vlna z mostu do hĺbky tridsiatich metrov. Ušetrené zostali len dva posledné vozy, ktoré zostali stáť na koľajniciach v neporušenej časti mosta.
Smrtiaca nehoda
Nočná hrôza mala tragické následky. V troskách zostalo 22 obetí, z ktorých bolo desať pasažierov. O život tiež prišiel sprievodca spacieho vozňa, kurič, strojvodca, ktorý sa podľa kŕčovito zovretej ruky na brzde pokúšal na poslednú chvíľu celý Orient Express zastaviť, zvyšok mŕtvych tvoril vlakový personál. Ďalších 120 osôb utrpelo zranenia rôzneho rozsahu.
Pozrite si galériu
Teror na koľajniciach
Všeobecný názor znel, že ide o teroristický čin. Vyšetrovatelia spočiatku tápali ohľadne spôsobu jeho vykonania. Pôvodne sa domnievali, že bomba bola uložená vo vlaku, čomu nasvedčoval onen úplne roztrhaný vagón. Ďalšia expertíza však preukázala, že explozívny materiál bol priamo na moste a bol odpálený vo chvíli, kedy ho míňala spojnica druhého a tretieho vozňa.
Podozrivý dôstojník
Ani hľadanie dôvodu zničenia súpravy nebolo ľahké. Vzhľadom na politickú situáciu v Európe sa misky váh prikláňali chvíľu ku komunistom, hneď zase k fašistom, ktorých vplyv v tom čas pozvoľna narastal. Ďalšia eventualita ukazovala na strážcu mosta; ten bol tiež obvinený a v čase prebiehajúceho vyšetrovania dobrovoľne ukončil svoj život. Nakoniec sa nitky zišli u srbského rodáka Szilvestera Matuschku.
Expert na výbuchy
Niekdajší dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol strojným inžinierom a jeho doménou boli výbušniny. Pred udalosťami v Biatorbágyu dvakrát zaútočil na iné vlaky a druhý pokus v prípade rýchlika na trase Berlin-Bazilej bol úspešný, aj keď sa obišiel bez obetí. Polícia Matuschku chytila vo Viedni necelý mesiac po jeho čine.
Politické explozívum
Údajne bol nájdený Matuschkov lisť, v ktorom písal, ako teraz
"súdruhovia s buržoáziou poriadne zatočia!"
Neskôr bol zastávaný názor, že išlo o podvrh, rovnako ako bolo vyvrátené tvrdenie, že Szilvester bol sovietsky agent majúci za úlohu sa infiltrovať medzi pravicové zložky. V tejto súvislosti sa tiež hovorilo o odvetnom opatrení maďarskej polície, ktorá potrebovala obhájiť politické represie proti komunistom zo strany premiéra Károlyiho.
Pozrite si galériu
Vyšinutý blázon
Matuschka na súde až živelne opisoval vzrušenie z utrpenia ľudí a ich umierania, čo potvrdzoval aj fakt, že bol na mieste činu a bol v kontakte so zranenými. Potom označil za hlavného hýbateľa činu Pána Boha. Podľa lekárov ale bol príčetný a všetky jeho dôvody boli len zastieracím manévrom majúcim za cieľ odviesť pozornosť od skupiny dôstojníkov. Nakoniec ho rakúsky súd poslal do väzenia na šesť rokov, v Maďarsku dostal trest smrti. Ten mu bol vzápätí zmenený na doživotie, čo bol ale právny manéver, ako ho dostať z Rakúska do Maďarska.
Posledná záhada
Matuschka si odpykával trest v maďarskej väznici Vác a jeho osud sa rozplýva v opare dohadov. Podarilo sa mu totiž zmiznúť, ale nie je jasné ako - jedna verzia hovorí o kontakte s Červenou armádou, ktorej Szilvester v roku 1942 ponúkol svoje znalosti v obore pyrotechniky, druhý variant tvrdí, že Matuschka zostal v stenách väzenia až do roku 1945 a bol jedným z posledných väzňov oslobodených sovietskymi vojakmi.
Dátum smrti: neznámy
Povojnový vývoj zmietol z povrchu zemského veľa ľudí, stratil sa v ňom aj Matuschka, aj keď sa hovorilo o jeho návrate do Maďarska s novou identitou - opäť tu bolo avizované spojenectvo so ZSSR, na ktorého strane mal terorista bojovať aj v kórejskej vojne. Až ďalším šetrením v priebehu rokov sa ukázalo, že Matuschka nemal s komunistami nič spoločného a všetky stopy boli naozaj skôr dielom ich nepriateľov. Padali mená ministra obrany Gömbösa a regenta Maďarského kráľovstvá Horthyho, ale spojenie sa celkom logicky nepreukázalo. Mal sa v Maďarsku objaviť ešte v 70. rokoch, ale nakoniec sa jeho stopa skutočne rozplynula, takže nepoznáme ani jeho dátum úmrtia.
Filmová konštrukcia
Ako vinník bol dlhší čas označovaný "zarytý komunista so svojou bandou", Rakúšan Martin Liepnik, lenže ani tento variant nie je postavený na pevných základoch a je silno spochybňovaný. Aj preto mohli vzniknúť hneď dva filmy, najskôr maďarský Merénylet (Atentát), stvárnený režisérom Zoltánom Várkonyim v roku 1959, druhý variant nakrútil Sándor Simó po ďalších 33 rokoch pod názvom Viadukt v koprodukcii s USA a Nemeckom. Zaujímavé bolo, že v oboch prípadoch už na osudovom moste vlaky nejazdili, pre filmové zábery ho tvorcovia museli zrekonštruovať.