Diamantový podfuk z roku 1872: Príbeh ako z Veľkej knihy podvodov
Za to, že niečo vieme z predchádzajúceho života Philipa Arnolda, vďačíme účtovníkovi Bruce A. Woodardovi, ktorý bol veľkým diamantovým podfukom posadnutý a svoje výskumy vydal knižne v roku 1967, v diele Diamonds in the Salt. Hovorí, že náš hrdina sa narodil koncom dvadsiatych rokov 19. storočia niekde v Kentucky, kde svoju kariéru začal ako klobučnícky učeň.
Ako mladík sa zúčastnil mexicko-americkej vojny, neskôr si trochu privyrobil na kalifornskej zlatej horúčke a s utŕženými peniazmi sa vrátil do rodného mesta, kde si založil rodinu. Koncom 60. rokov náš človek odišiel do San Francisca, kde začal pracovať ako účtovník v jednom diamantovom vrte. Tu začína náš príbeh.
Jedného dňa roku 1870 dostal Philip Arnold jedinečný nápad. Zavolal svojmu bratrancovi Johnovi Slackovi, s ktorým spolu dávnejšie bojoval vo vojne a dali dokopy peniaze, za ktoré si kúpili neopracovaný rubín a zafír.
Tieto drahokamy zmiešali s hŕstkou diamantových úlomkov, ktoré Philipp prepašoval zo svojho pracoviska a navštívili ambiciózneho miestneho bankára George D. Robertsa, ktorý mal v ich majstrovskom diele kľúčovú úlohu. Odovzdali mu drahokamy vo vrecku a poprosili ho, aby ich umiestnil do super bezpečného trezora, kým si nevybavia zopár dôležitých záležitostí.
Náš hrdina dobre vedel, že večne zvedavý Roberts, za všetkým vidiaci potenciálny obchod, to dlho nevydrží a začne sa vypytovať. Na dlhé presviedčanie mu prezradil, že našli neuveriteľne cennú pôdu plnú diamantov a iných drahokamov. Poprosil ho, aby si nechal túto informáciu pre seba, ale ako predpokladal, bankár držal ústa zatvorené, len kým za sebou nezavreli dvere. Keď sa ku nemu vrátili s ďalším vreckom „nájdených“ diamantov, čakal ich tam už zástup investorov, aby sa spýtali na pôvod báječného pokladu.
Udalosti nabrali rýchly spád. Podvodníci do hry vtiahli také mená ako William C. Ralston, zakladateľ Bank od California, alebo Horace Greeley, šéfredaktor New York Tribune. Investori ako hladné supy zložili zálohu 50 tisíc dolárov dvom podvodníkom hrajúcim úplných finančných analfabetov. Arnold okamžite odcestoval do Londýna, kde u klenotníka Leopolda Kellera nakúpil za 20 tisíc dolárov množstvo diamantov, ktoré neboli dostatočne cenné na brúsenie.
Keď tieto drahokamy ukázali americkým nešťastníkom, tí si vypýtali názor od slávneho Charlesa Lewisa Tiffanyho, zakladateľa firmy Tiffany & Co, ktorá aj dnes obchoduje s miliardovými ziskami. Aké bolo ich prekvapenie, keď im oznámil, že majú obrovské šťastie, pretože drahokamy za 20 tisíc dolárov, majú v skutočnosti hodnotu 150 tisíc dolárov. Tiffanyho omyl zaskočil aj samotných podvodníkov.
Arnold so svojim komplicom týmto predstavením zarobili viac ako pol milióna dolárov, čo bola v tej dobe obrovská suma. Nasadili všetky možné triky, aby túto lož živili čo najdlhšie a zo svojich obetí vyžmýkali, čo najviac.
Raz napríklad putovali na koňoch so svojimi investormi štyri dni pustatinou, aby ich nakoniec vzali na miesto, kde predtým starostlivo zakopali zopár drahokamov. Keď po pár metroch kopania vytiahli zo zeme niekoľko rubínov, boháči sa od radosti takmer rozplakali.
Pol milióna dolárov bola celkom pekná suma, aby naši priatelia investorom zamávali. Tí si po zakúpení pôdy konečne objednali geológa špecialistu Clarenca Kinga, ktorý ihneď po preskúmaní oblasti zistil, že ide o podvod. Asi len pre obrovský pocit hanby, sa oklamaní prominenti neodvážili Arnolda a jeho komplica zažalovať.
Arnold sa vrátil do Kentucky, kde si peniaze uložil do jednej krachujúcej banky a žil šťastne, až do smrti. Na tú dlho čakať nemusel. Zaplietol sa do prestrelky s konkurenčnou finančnou inštitúciou, v ktorej utrpel ťažké zranenie a po polročnom liečení sa, v zime 1873 umrel na zápal pľúc.
Najväčší falošný hráč Divokého západu: Spomínajú ho pri pokrových stoloch dodnes
William „Kanada Bill" Jones prevádzkoval v časoch svojej najväčšej slávy rozsiahly nečestný reťazec. Niektoré jeho bonmoty prežili vyše dve storočia.