Vývoj lietadla Vought F4U Corsair, ktoré malo byť pôvodne námornou stíhačkou, sa začal v roku 1938. Na lietadle použili dvojhviezdicový osemnásťvalcový motor Pratt & Whitney R-2800-18W, s výkonom 1 827 kW.

Na maximálne využitie výkonu motora bolo potrebné nainštalovať vrtuľu veľkého priemeru aj zachovať podvozkovú časť, čo viedlo k typickému tvarovému znaku Corsaira – zalomenému krídlu do tvaru písmena W.

Prototyp nového lietadla s označením XF4U-1 po prvý raz vzlietol v máji 1940 a čoskoro vykázal rýchlosť 651 km/h. Námorníctvo zistilo, že ide o stroj mimoriadnych výkonov, preto po úpravách objednalo v roku 1941 prvú sériu. Jediný problém boli nevhodné vlastnosti lietadla pri pristátí na palube lietadlovej lode – obmedzený výhľad dopredu pri záverečnom priblížení (cez dlhý mohutný kryt motora). Preto tieto stroje pridelili do jednotiek leteckých síl námornej pechoty, štartujúcich z pozemných základní.

Zdroj: Wikimedia

​Vzhľadom na to, že problémy s technikou pristátia na palubu riešili Američania dosť dlho, štartovali prvé Corsairy III. a IV. z britských lietadlových lodí. Briti vtedy nemali dostatok vlastných stíhačov porovnateľných parametrov, a tak piloti na priblíženie používali manéver, keď prilietavali na palubu šikmo a na poslednú chvíľu lietadlo vyrovnali. Na amerických lodiach sa prvé F4U objavili až na jar 1945.

V súčasnosti sa na území Spojených štáto nachádza 45 kusov Corsairov, čiže vidieť takúto stíhačku ako v nasledujúcom videu je skoro rovnaká rarita ako Ferrari 250 GTO.

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Flying Heritage (@flyingheritage),

Takto zostanete pokojný ako vojak námornej pechoty

Asi vám neprezradíme nič nové, keď povieme, že aj život mariňákov je plný stresu, len oni sa miesto platenia účtov a práce stresujú nad tým, či prežijú ďalší deň. Za takýchto okolností si musí človek zachovať chladnú hlavu a Navy SEAL má na to pomerne jednoduchú metódu.

Zdroj: Instagram