Kto nevidel minimálne pol tucta filmov, v ktorých herci a komparz bezhlavo plávajú k brehu, keď vo vlnách zbadajú žraločiu plutvu? Každý predsa vie, že žralok je strašná obluda, a nič to nedokazuje lepšie ako krúžiaca plutva rozrážajúca na hladine morskú penu. V skutočnosti sa ale táto symbolická plutva objavuje oveľa sporadickejšie než na filmovom plátne.

Nadmerné zobrazovanie plávajúcej žraločej plutvy nad hladinou je v Hollywoode čiastočne spôsobené silným emocionálnym účinkom tohto motívu a tiež skutočnosťou, že je oveľa lacnejšie ťahať vo vode plutvu, než vierohodne vyrobiť celý model žraloka. V skutočnom živote sa žraloky v blízkosti povrchu vyskytujú oveľa zriedkavejšie.

Začnime tým, že nenásytná túžba žralokov po krvi je omyl. Osemdesiat percent z 370 známych druhov žralokov sa v mori stretne s ľuďmi len veľmi ojedinele, alebo pre nich po fyzickej stránke neznamenajú žiadnu hrozbu (prípadne sa o tento druh potravy zvlášť nezaujímajú). Napríklad žraloky s najväčším telom, ktoré narastú až do dĺžky 10 metrov, sa živia prevažne planktónom a nie krvavým mäsom.

Je preto veľmi nepravdepodobné, že niekto zomrie pri útoku žraloka. Takáto pravdepodobnosť je 1 ku 3,7 miliónom. Na jedno usmrtenie žralokom pripadá 11 usmrtení následkom ohňostrojov, 47 po zasiahnutí bleskom, 762 smrteľných nehôd na bicykli a 652 486 úmrtí na srdcové choroby – prípadne, aby sme zostali pri vode: 3306 utopení. Podľa najnovších údajov z roku 2018 sa v priebehu roka vyskytlo 130 interakcií so žralokmi, z ktorých 34 bolo vyvolaných ľuďmi a u zvyšku nie je jasné, či vôbec útočil žralok. Priemerný počet usmrtení žralokom je šesť ročne, vlani ešte menej – vie sa o piatich prípadoch.

Väčšina druhov žralokov radšej pláva v blízkosti morského dna alebo v jeho strede a ak sa dostanú na povrch, veľmi sa nepribližujú k hladine. Ak tak urobia, priťahuje ich potenciálny zdroj potravy, ktorý pred nimi uniká, prípadne iné dôvody na plávanie v plytších vodách. Jedným z nich je, že uprednostnia bezpečnejšie a výživnejšie oblasti blízko pobrežia, keď sa starajú o svojich potomkov. Existujú ale druhy žralokov, ktoré lovia výlučne v týchto vodách, ako napríklad žraloky bambusové, ktoré konzumujú ryby, kraby a menšie mušle pri koralových útesoch a niekedy v zápale lovu vyjdú až na pevninu, keďže sa pomocou svojich špeciálnych plutiev dokážu vrátiť späť do vody.

Existuje ďalší, možno prekvapivejší dôvod, prečo žraloky neradi trávia dlhé hodiny pri hladine. Majú totiž tendenciu opáliť sa, alebo sa na slnku aj spáliť. Bolo to pozorované u viacerých druhov, ale preukázalo sa to aj v prípade žralokov kladivohlavých. Prelepili časti kože exemplárov držaných v plytkom bazéne a po niekoľkých dňoch sa zistilo, že iba prelepený povrch sa nesfarbil vplyvom slnečného žiarenia.

Medzi pravidelných návštevníkov hladiny, ktorý s obľubou vystrkuje plutvu z vody, patrí žralok dlhoplutvý. Je schopný cítiť pachy šíriace sa mimo vody, čo je výhodou, keďže zápach šíriaci sa vzduchom mu skôr prezradí, kde hľadať potravu. Svoju plutvu využíva pravidelným vystrkovaním, keďže pri ponáraní so sebou stiahne pod vodu vzduchové bubliny obsahujúce pachové stopy. Zlou správou je, že práve tento druh sa najčastejšie dopúšťa smrteľných útokov na ľudí - takže štatistiky bokom, ak zbadáte pravidelne vynárajúcu a ponárajúcu sa plutvu, začnite rýchlo plávať iným smerom.