Má pohľad z očí do očí naozaj tak veľký význam? Podľa vedcov ide len o ilúziu
Pohľad z očí do očí ako prejav úprimnosti je rýdzo ľudský vynález. Zvieratá vnímajú pohľad z očí do očí ako hrozbu. Výnimku z tohto pravidla predstavuje pes. Toho sme počas desaťročí spoločného života vyšľachtili tak, že pohľad do očí so svojím pánom vníma rýdzo ľudsky - teda ako prejav priateľstva. Medzi sebou ale berú aj psy pohľad z očí do očí ako hrozbu. V tom nezaprú svojich vlčích predkov.
Pohľad z očí do očí má na človeka pozoruhodné účinky. V mozgu sa pri ňom produkuje dopamín a ten potom spätne pôsobí na mozog a jeho aktivity. Týmto spôsobom sa napríklad hneď po pôrode upevňuje citové puto medzi matkou a jej dieťaťom. Podobne nadväzujú vzájomnú citovú väzbu aj milenci. Aj tam je pohľad z očí do očí spájaný so zvýšením produkcie dopamínu v mozgu.
Pes sa do tejto pohľadovej komunikácie "nabúral". Pri pohľade z očí do očí sa uvoľňuje dopamín v mozgu ako človeku, tak aj psovi. Preto dokáže človek nadviazať so psom "skutočné priateľstvo" a niektorí ľudia dokonca vymenia človečích priateľov alebo rodinu za vzťah so štvornohým kamarátom.
Najnovšie výskumy ale dokazujú, že pohľad z očí do očí môže byť len ilúzia. Necháme sa ľahko oklamať a ako vysoko úprimný pohľad z očí do očí hodnotíme aj situácie, kedy sa nám ten druhý pozerá na ústa alebo napríklad na ucho.
Ústa alebo oči - je to jedno
Silný "očný kontakt" je v západnej kultúre považovaný za kľúčový prvok mimoslovnej komunikácie. Faktom ale zostáva, že niektorým ľuďom robí pohľad do očí cudzím ľuďom veľké problémy. Zďaleka to neznamená, že sú neúprimní či majú nejaké postranné úmysly. Mnohí sú len hanbliví a z takých kontaktov majú proste obavy.
Austrálsky tím psychológov pod vedením Rubena Phillipsa z Edith Cowan University v Perthe sa vybavil špeciálnymi okuliarmi, ktoré dovoľujú veľmi presne sledovať pohyb očí. Následne sa potom vedci štyri minúty rozprávali s naverbovanými dobrovoľníkmi.
Polovici dobrovoľníkov sa pozerali väčšinu času priamo do očí. Druhej polovici sa úplne cielene pozerali len na ústa. Kontrolu nad svojím pohľadom si udržiavali pomocou špeciálnych okuliarov. Na konci experimentu potom dobrovoľníci hodnotili "kvalitu" rozhovoru. Mali určiť, ako bol rozhovor príjemný a okrem iného aj to, ako veľmi sa im ich proťajšok pozeral spriama do očí.
Výsledok prekvapil. Rovnakú mieru očného kontaktu počas rozhovoru hlásili obe skupiny dobrovoľníkov, teda aj tí, ktorým sa vedci pozerali len a len na ústa. Phillips a jeho spolupracovníci došli k záveru, že aj keď sa zo všetkých síl snažíme zistiť, či sa nám náš proťajšok pozerá priamo do očí, nedokážeme to určiť s dostatočnou presnosťou a spoľahlivosťou.
A záverom Phillipsova rada tým, ktorí sa nechcú pozerať druhým do očí alebo to z nejakého dôvodu nedokážu: Pozerajte sa svojmu proťajšku niekam do blízkeho okolia hlavy. Nemá šancu to poznať a bude mať pocit úprimného očného kontaktu.