Genetická záhada: Existuje Lochnesska?
Stopy prírody
Aby sme boli schopní rozlúštiť tisíc rokov starú škótsku záhadu menom Lochnesská príšera, musíme si najprv vysvetliť, kým spôsobom budú novozélandskí bádatelia postupovať pri pátraní. Environmentálne DNA, skrátene eDNA, je všeobecný názov genetickej stopy, ktorú za sebou živé organizmy prirodzene zanechávajú. Môže ísť o výkaly, folikuly z kože či chlpy, ktoré zostávajú v pôde, vzduchu, ale aj vo vode. Analýzou stôp sa potom dozvieme o prítomnosti určitého organizmu v konkrétnej lokalite.
Genetika v histórii
Hoci je považovaná za objav modernej vedy, eDNA je vo vybraných vedeckých kruhoch používaná už od 80. rokov minulého storočia, kedy dochádzalo k výskumu kolónii podmorských baktérií. Jediné obmedzenie spočívalo v presnom určení ekologického zvyšku. Akonáhle išlo o eDNA väčšie ako dvesto mikrometrov, informácia z nej získaná bola prínosná. Menšie častice boli potom označované za zvyškové, a tým pádom pre výskum nepoužiteľné. Na overovanie výskytu konkrétneho organizmu bolo environmentálne DNA použité až v roku 2008 francúzskymi bádateľmi, ktorí mapovali miestne riečne toky. Odvtedy jeho prínos s každým dňom rastie.
Tajomstvo populácií
Pýtate sa, na čo nám, obyčajným smrteľníkom, niečo ako eDNA vôbec je? Odpoveď je jednoduchá. Žijeme v dobe, kedy infraštruktúra a technologický rozvoj neúprosne rastú na úkor životného prostredia. A hoci moderné štáty po celom svete pravidlne uzatvárajú dohody o jeho ochrane, súčasné opatrenia rozhodne nie sú dostačujúce. Mnoho živočíchov tak prichádza o svoje ekosystémy, čo veľakrát vedie k ich vyhynutiu. Aby ale vedci mohli vyhlásiť určitý druh za vymretý, musia si tým byť stopercentne istí. A presne tu vstupuje do hry eDNA, pomocou ktorej sa dá zistiť, či tvor danú oblasť naozaj obýva alebo nie. Neinvazívne, teda bez toho, aby sme organizmus museli odchytávať, sa nám navyše dostane aj ďalších neznámych informácií o ich spôsobe života, rozmnožovania a veľkosti populácie.
Kľúč k budúcnosti
Význam tejto genetickej vzorky ale nie je len v monitorovaní a zachovávaní súčasnej biodiverzity (prírodná rozmanitosť), ale tiež v objasnení tej z minulosti. Na Sibíri napríklad zostali zakonzervované cenné informácie v permafroste, alebo večne zmrznutej pôde. Nielenže tak boli odryté dávne tajomstvá obklopujúce živočíchov, rastliny či huby, ale dokonca aj samotné ľudské stvorenia. Vedci vďaka tomu navyše boli schopní vytvoriť vývojové schémy, ktoré odhaľujú, akým spôsobom sa vyvíjala fauna a flóra vtedajšej doby. Otázkou tak zostáva - ak máme kľúč od minulosti, znamená to, že budeme schopní predpovedať, čo sa stane v budúcnosti?
Záhadné stvorenie
Zdroj:
Wikipedia
Každý z nás určite aspoň raz v živote počul o bájnej príšere, ktorá údajne obýva druhé najväčšie jazero Loch Ness. Kde sa toto stvorenie vzalo? A existuje vôbec? Tím novozélandských vedcov si dal za úlohu získať na tieto otázky odpovede a to pomocou práve eDNA a metagenomiky. Za predpokladu, že niečo ako Lochnesská príšera skutočne ono sladkovodné jazero obýva, zákonite za sebou musí zanechávať biologickú stopu vo forme výkalov či folikúl kože. Úspech tohto pokusu by znamenal jediné - objasnenie záhady, ktorá bádateľom nedá spať už celé storočia.
Príbehy z jazera Loch Ness
Zdroj:
Wikipedia
Všetko sa to začalo už v 6. storočí nášho letopočtu, kedy sa o Nessie ako prvý zmienil sv. Kolumbus. Ten mal v roku 565 zachrániť život jednému mníchovi, ktorého pri brehu rieky Ness napadla neznáma príšera. Postupom času naberala bájna vodná príšera na stále väčšej popularite - roku 1934 bola údajne dokonca vyfotografovaná. Keď sa ale neskôr zistilo, že išlo len o fotomontáž hračky dinosaura vo vode, celým svetom otriaslo nepopierateľné sklamanie.
Nessie na sto spôsobov
Zdroj:
Wikimedia
Existenciu Nessie si každý vysvetľuje iným spôsobom. Pre jedných neodskriepiteľne ide o živočíšny druh, zrejme druhohorného plaza, ktorý by za určitých podmienok mohol v škótskom jazere prežívať dodnes. Iní zase predpokladajú, že ide skôr o húb rýb či množstvo vodných rias na hladine. Zaujímavá je aj teória talianskeho geológa Luigiho Piccardiho, ktorý tvrdí, že Lochnesská príšera je len pôdny hrb vynárajúci sa spod hladiny v okamihu seizmickej činnosti, ktorá v oblasti geologického zlomu Great Glen panuje. Jeho teóriu ale vyvracia fakt, že časy zemetrasenia sa nezhodujú s dobou vynorenia sa príšery.
Tajomstvo výskumu
Zdroj:
Wikipedia
Celé šialenstvo začalo tento rok v apríli nanovo, keď sa Novozélanďan Neil Gemmel s jeho tímom vydali na jazero Loch Ness, z ktorého odobrali vzorky na eDNA analýzu. Získané dáta budú porovnávať v rozdielnych laboratóriách po celom svete bez toho, aby by vedci vedeli, z ktorého jazera pochádzajú. Pokiaľ sa sekvencia environmentálnej DNA nebude zhodovať so žiadnou inou informáciou v databáze známych organizmov, bude sa vedieť, že máme dočinenia s niečím doteraz úplne neznámym. Do konca januára 2019 nám tak neostáva nič iné, než len s napätím očakávať výsledky tohto prelomového výskumu. A čo vy - veríte na Nessie?