Neuveriteľný príbeh falšovateľa, z ktorého sa stal národný hrdina

V júli 1945, sa v Holandsku začal jeden z najpodivnejších súdnych procesov. Maliar Han van Meergeren, ktorý kolaboroval s nacistami, dostal poslednú šancu, aby pred súdom dokázal svoje nezmyselné tvrdenie, že nacistom neposúval za miliónové provízie klasicistické maľby majstrov 17. storočia, ale vlastnoručne vyhotovené falzifikáty. Pred súdom maľoval celkovo šesť týždňov, väčšinou úplne na mol (podľa jeho tvrdenia, ho kopala múza práve vtedy) a na konci boli z jeho diela Ježiš a doktori šokovaní všetci prizvaní odborníci. Van Meegeren dokázal, že je jedným z najgeniálnejších falšovateľov 20. storočia.

Van Meegerena považoval umelecký svet za priemerného maliara bez fantázie. Rozmaznaní kritici a odborníci mu nikdy neodpustili, že si nezvolil dráhu chudobného umelca, a miesto toho zarábal veľké sumy maľovaním portrétov zámožných Európanov a sériovou výrobou krajinomalieb. Jeho najznámejšie dielo zobrazujúce jeleňa viselo v 20. rokoch takmer na každej stene holandských domácností.

Ani samotný Meegeren sa veľmi nesnažil, aby ho umelecký svet prijal, často urážal a označoval za zdegenerovaných impresionistov a otvorene hlásal, že od Zlatého veku holandskej maľby (štýl, v ktorom sám tiež maľoval) umenie upadáva. Pravidelnou odpoveďou na tieto tvrdenia bola kritika, že v jeho dielach nie je žiadna originalita a len poslušne kopíruje majstrov Zlatého veku.

Van Meegerenove sebavedomie tým veľmi trpelo. Preto sa rozhodol, že dá svojim kritikom príučku a dokáže, že je tak dobrý ako majstri 17. storočia. To, so sebou síce prinášalo zarábanie miliónov, ale bol ochotný túto obeť priniesť .

Dokonalý falzifikát 

V roku 1932 sa Meegeren odsťahoval do južného Francúzska, prenajal si ateliér a zmizol svetu z očí. Po dobu šiestich rokoch študoval štýl, techniku a používanie farieb najznámejšieho holandského klasicistického majstra Johannesa Vermeera. Jeho plánom bolo namaľovať obraz v majstrovom štýle, ktorý by bol natoľko dokonalý, ako originál. Vermeer bol skvelá voľba, mal jedinečný štýl, používal charakteristické farby a sám si vyrábal aj štetce. Umeleckí historici považovali jeho techniku za nenapodobiteľnú. Navyše mal Vermeer len 35 kusov známych diel a jeho umelecká kariéra obsahovala oveľa viac bielych miest ako zdokumentovaných období. Bolo teda celkom pravdepodobné, že sa odniekiaľ môžu vynoriť jeho neznáme práce.

Po šiestich rokoch cvičenia začal Meegeren pracovať na svojom veľdiele. Dlhé mesiace mu trvalo namiešať špeciálne farby a pripraviť dokonalé štetce. Zaobstaral si pôvodné plátna zo 17. storočia a vyvinul unikátnu metódu, aby obraz pôsobil starým dojmom: v prerobenej peci na drevo, ho pri teplote 100-120 stupňov ošetroval pomocou atramentu a formaldehydu. Výsledkom bolo, že obraz za pár hodín zostarol o 300 rokov, uschol, popraskal a dostal jedinečnú patinu. Svoj obraz (Kristus v Emauzách, 1936) hodil pomocou jedného kšeftára s umením na trh s príbehom, že ide o vzácny rodinný poklad jednej holandskej rodiny žijúcej v Taliansku, ktorý opatrovali po tri storočia, ale teraz na úteku pred fašizmom, ho musia speňažiť.      

Odborníci uverili, že je obraz skutočný a umelecký svet sa nadchol objavom neznámeho a jedinečného Vermeerovho originálu. Zberatelia a múzeá sa predbiehali na dražbe, aby ho mohli vlastniť, nakoniec sa ho podarilo získať spoločnosti Rembrandt za 550 tisíc guldenov (približne 3,5 milióna Eur v dnešnej dobe) a na radosť milovníkov umenia ho umiestnili do múzea v Rotterdame.​

Keď sa biznis rozbehne

Van Meegeren bol nadšený. Počas nasledujúcich šiestich rokov namaľoval dokopy 18 falzifikátov a oklamal celú umeleckú a zberateľskú verejnosť. Cena „novoobjavených“ diel Vermeera stúpala a na vrchole mali tieto falzifikáty hodnotu viac než milión guldenov. Z 18 obrazov sa na verejných dražbách vydražilo 9 kusov a Van Meegeren sa týmto spôsobom obohatil o 7,3 miliónov guldenov (32,5 milóna Eur). Kúpil si kaštieľ vo Francúzsku a napakoval ho, paradoxne, originálmi obrazov Zlatej éry.

Medzitým vypukla druhá svetová vojna, ktorá na umelecký trh  priniesla nových veľkých hráčov. Takým bol aj Hermann Göring, druhý najsilnejší muž Tretej ríše, ktorého zbierka umeleckých diel z veľkej časti pochádzala z rabovania múzeí a konfiškácie židovského majetku a za pár rokov si nazhromaždil jedinečnú umeleckú zbierku. Göring falzifikát Vermeera zohnal od nemeckého bankára Aloisa Miedla, ktorý ho kúpil priamo od Meegerenovho agenta. Bol to obraz Kristus a cudzoložnica, ktorý sa stal jedným z najdrahšie predaných falzifikátov Meegerena. Göring, samozrejme, nepochyboval o pravosti obrazu a zapáčil sa mu natoľko, že ho vymenil za 137 obrazov svojej zbierky a neskôr vyhlásil doslova hon na nové Vermeerove obrazy.

O niekoľko rokov neskôr našli tieto obrazy spolu s tisíckou ďalších umeleckých diel zbierky nacistického pohlavára, ukryté v rakúskej soľnej bani. Pátranie doviedlo vyšetrovateľov až k samotnému agentovi umelca, ktorý Van Meegerena bez okolkov prezradil. Van Meegerena postavili pred súd, označili za nacistického kolaboranta a už ho chceli odsúdiť na smrť, keď mu ako poslednú šancu dali príležitosť, aby dokázal, že nefalšovateľné originály maľoval sám.

​Národný hrdina

Tým, že šokovaným umeleckým historikom, zberateľom a umelcom dokázal, že je autorom nových Vermeerových obrazov, zo seba Van Meegeren striasol len obžalobu vlastizrady. Zažalovali ho za falšovanie a podvod. Vtedy ho už ale tlač oslavovala ako národného hrdinu, geniálneho maliara, ktorý odvážne, nebojac sa smrti, dokonale zosmiešnil nacistov a pomocou falzifikátov získal ich peniaze. Podľa prieskumov bol falzifikátor v roku 1947 druhou najpopulárnejšou osobnosťou v Holandsku a jeho druhý súdny proces sledovala tlač s obrovským záujmom. Ten sa stal svedkom niekoľkých pamätných momentov. Jeho hlášky sa stali legendárne, napríklad, na sudcovu otázku, či priznáva, že draho predával falzifikáty, odpovedal:

"Čo som mal robiť? Ak by som ich predával lacno, vyšlo by najavo, že nie sú pôvodné!"

Umelca nakoniec odsúdili na rok väzby, ale mesiac predtým ako sa mal ocitnúť za mrežami, 30. decembra 1947 umrel na infarkt. Obrazy Van Meegerena a Vermeera skúmali až do 70. rokov pomocou najmodernejších prístrojov, aby zistili, kto z nich je vlastne skutočným autorom.