Prežili potopenie Titanicu: Príbeh pádu a nádeje na pozadí silnej fotografie

Harvey Collyer, manžel Charlotte a otec malej Marjorie, bol jedným z približne 1 500 ľudí, ktorí zomreli v noci zo 14. na 15. apríla 1912. Matke a dcére sa pri potopení Titanicu podarilo zachrániť v jednom z člnov, no ako je vidieť na fotografii, Charlotte z toho asi radosť nemala.

Jej manžel pred plavbou predal všetok majetok a chystal sa založiť si vlastnú firmu v štáte Idaho. lenže Harvey mal všetky rodinné úspory u seba v peňaženke. A tá sa spolu s ním nenávratne stratila v hlbinách oceánu. Pri vzniku slávnej fotografie to teda s pozostalými naozaj nevyzeralo dobre.

Osudný večer

"Tú nedeľu 14. apríla som si užila výbornú večeru. Vôbec na pasažieroch z druhej triedy nešetrili. Bolo to to najlepšie jedlo, aké ste si mohli kúpiť. Po jedle som chvíľu počúvala orchester a potom si išla ľahnúť. Zrovna som liezla do postele, keď prišla stevardka. Bola na mňa veľmi milá. Chcela by som ja jej týmto poďakovať, pretože ju už nikdy neuvidím. Išla dole s Titanicom," spomína Charlotte.

"Hovorila mi, že sme v nebezpečnej časti oceánu a okolo je veľa ľadovcov, takže posádka o možnosti zrážky určite vedela. Ja som ale vystrašená nebola. Rýchlo som zaspala. Po desiatej večer ma prebudil manžel a chvíľu sme sa rozprávali. Potom sa začal chystať do postele aj on a zrazu rana!," priblížila dramatické okamihy.

Rozprávania sa po Charlotte ujala dcéra Marjorie. "Na palube to bolo plné ľudí a niektorí z nich dokonca plakali. Dôstojník nám povedal, aby sme si vzali vesty, a tam mi maminka jednu nasadila. Plakala som za bábikou, ktorú som si zabudla v kajute, ale nikto sa pre ňu nemohol vrátiť. Potom niekto povedal, že máme ísť do člnu a dvaja muži ma do jedného odniesli. Otecko ma zdvihol naposledy do vzduchu a pobozkal ma. Potom pobozkal aj maminku. Tá išla za mnou do člnu. Počula som ženy v inom člne volať, že chcú, aby u nich niekto vesloval, a tak do neho otecko nasadol," spomína.

Skaza Titanicu do dnešného dňa fascinuje ľudí na celom svete. Skaza Titanicu do dnešného dňa fascinuje ľudí na celom svete. Zdroj: Wikipedia/Titanic

Streľba v člnoch​

"Jeden z dôstojníkov v našom člne mal pištoľ. Niekoľko mužov skočilo za nami do člnu a dôstojník kričal, že ak neodídu, tak bude strieľať. Keď skočil ďalší muž, tak ho zastrelil. Maminka hovorí, že som kričala, aby nestrieľal, ale ja si to vôbec nepamätám. Námorníci museli veslovať veľmi rýchlo, aby sme sa vôbec dostali preč. Počuli sme, ako hrá kapela. Keď sme sa vzďaľovali, tak ľudia kričali na palube a modlili sa za zvuku piesne Nearer My God To Thee (Bližšie k tebe, Bože môj). Keď dohrali, jeden z hudobníkov skočil aj s nástrojom do záchranného člnu a asi mu podarilo dostať sa preč," opisuje.

Na Titanicu počas nastupovania do člnov nikoho nezastrelili. Dôstojník Lowe vystrelil párkrát do vzduchu, aby odradil mužov od skákania do člnu, ale nikoho nezasiahol.

Úplne poslednou piesňou orchestra bola skladba Autumn. V skutočnosti sa z lodného orchestra nikto nezachránil, pretože keď prestali hrať, na palube už žiaden čln nebol. Celý orchester zahynul.

"Ako sme sa vzďaľovali, počuli sme plač veľkého množstva ľudí. Ženy v našom člne sa pýtali dôstojníka, čo to je. On im tvrdil, že ľudia na palube spievajú Potom som videla Titanic vo vzduchu tesne pred tým, ako sa potopil, a vyzeral ešte väčší než vtedy v prístave v Southamptone. Veslovali sme ďalších niekoľko hodín. Celý čas som sa bála a plakala som. Nakoniec sme videli svetlo a ja som si najskôr myslela, že je to len ďalšia hviezda. Hviezdy svietili tak silno, že to vyzeralo, ako keby bol deň. Svetlo sa ale stále zväčšovalo a my sme potom uvideli loď. Všetci začali veslovať ako o život," opisuje.

K lodi Carpatia sa člny doplavili už za svetla.

"Potom sme spali na zemi tej novej lode. Nebolo to také ako na Titanicu, ale všetci k nám boli veľmi milí. Mysleli sme si, že tam bude aj otecko, ale jeho čln sa k lodi nedostal," hovorí Marjorie. Paradoxom je, že otec dievčaťa nemohol byť v člne, ktorý sa ku Carpatii nedostal, pretože taký čln neexistoval. Všetky sa doplavili k záchrane. 

Schodište medzi poschodiami Titanicu. Schodište medzi poschodiami Titanicu. Zdroj: Flickr

Chatrné zdravie​

Emotívna výpoveď Charlotte a Marjorie vyvolala v Spojených štátoch vlnu solidarity. Do redakcie San Francisco Call začali ľudia posielať peniaze a čerstvá vdova sa na základe novo získaných prostriedkov rozhodla uskutočniť manželov sen a skutočne založiť firmu v Idahu. Jedným z hlavných dôvodov sťahovania bolo ale Charlottino chatrné zdravie. Harvey nikdy neplánoval, že by sa jeho žena mala aktívne podieľať na stavbe domu či snáď sadiť ovocné stromy.

Zdravie Charlotte nakoniec dostihlo. Na pokraji fyzického zrútenia a tvárou v tvár čoraz menším finančným prostriedkom, sa rozhodla pre návrat do Anglicka. Opäť teda podnikla zaoceánsku plavbu a tentokrát sa zdarne stretla so svojimi príbuznými v Británii. Neskôr sa dokonca aj vydala, ale dlhoročných pľúcnych problémov sa už nikdy nezbavila. Dvadsiateho ôsmeho novembra 1916, teda štyri roky po potopení Titanicu, zomrela na tuberkulózu. Jej druhý manžel zomrel v roku 1919, a Marjorie tak zostala v 16 rokoch úplne sama.

Neskôr sa vydala za Roya Duttona a mala s ním dieťa. To ale krátko po narodení zomrelo a Roy Dutton prehral boj s chorobou v roku 1943. Mal len 41 rokov. Marjorie sa už nikdy nevydala a pracovala ako recepčná. V 60. rokoch dostala mŕtvicu a už sa o seba nedokázala sama postarať. Skončila v dome s opatrovateľskou službou, kde zomrela 26. februára 1965 vo veku nedožitých 62 rokov.

Pozrite si galériu

Zdroj: CNC