Väzenský experiment: Slušní študenti sa zmenili na tyranov a sadistov

V roku 1971 plánoval americký psychológ Philip Zimbardo experiment v oblasti sociálnej psychológie. Vtedy nemal ani tušenie, že s odstupom 45 rokov sa zapíše do dejín ako autor jedného z najznámejších a najkontroverznejších experimentov všetkých čias.

Stanfordský väzenský experiment sa odohrával za mrežami. Nešlo o skutočnú väznicu, ale o vierohodne prestavané pivničné priestory Stanfordskej univerzity. Na chodbe rozmiestnili kamery, v celách pre zmenu odpočúvacie zariadenia. Keďže provizórna väznica vyrástla v pivničných priestoroch univerzity, chýbali jej okná aj hodiny, čo účastníkom experimentu spôsobilo problémy s určovaním času.

Slušní študenti

Doktor Philip Zimbardo so svojimi kolegami v miestnych novinách inzerovali, že ponúkajú brigádu pre študentov. Mzda mala byť 15 dolárov na deň, čo bola v roku 1971 veľmi atraktívna suma. Prihlásilo sa 75 dobrovoľníkov, ktorých podrobili mnohým testom, či už osobnostným alebo zdravotným. Doktor Zimbardo s kolegami sa zamerali predovšetkým na srdcové choroby, ale aj na epileptické záchvaty, pretože nemali v úmysle študentov vystaviť neprimeranému nebezpečenstvu. Skúmali tiež miery sklonov k agresivite a na základe všetkých výsledkov vybrali 24 najvhodnejších účastníkov experimentu.

Dvadsaťštyri mentálne a emočne stabilných mladých mužov väčšinou zo strednej spoločenskej vrstvy rozdelili do dvoch skupín po dvanásť osôb. Jedna skupina mala v experimente hrať dozorcov, druhá väzňov.

Doktor Zimbardo nemal ani potuchy, že už po niekoľkých dňoch sa časť dozorcov premení na sadistických tyranov, ktorí budú väzňov ponižovať a mučiť.

​Stotožnenie sa s rolami

Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje či človek urobí niečo zlé, je úloha, ktorú hrá. Sociálne vplyvy sa sčítajú a môžu vytvoriť skutočne veľký tlak na jedinca.

"Väčšina ľudí verí v slobodnú vôľu, v dôstojnosť človeka. Podceňujeme ale dopad ďalších ľudí, váhu úloh, ktoré hráme, oblečenie, aké nosíme. Ja som sa snažil zistiť, čo sa stane, keď dáme normálnych zdravých ľudí, inteligentných študentov, na naozaj zlé miesto - ako vo väzení. Zvíťazia dobré vlastnosti ľudí, alebo zlé miesto premôže ľudskú dobrotu?," vysvetlil doktor Zimbardo.

Doktor Zimbardo sa snažil o čo najvierohodnejšie vyobrazenie situácie. Skupina mladých mužov, ktorých vybrali ako väzňov, bola v spolupráci s políciou naozaj zatknutá vo svojich domovoch. Spolupracujúci policajti mužov obvinili z lúpežného prepadnutia. Následne študentom, teda trestancom, prečítali ich práva, vyfotografovali ich, zobrali im odtlačky prstov, zvliekli ich, prehľadali a zaviedli do ciel.

​Podobný proces podstúpili aj dozorcovia. Museli zameniť svoje civilné oblečenie za uniformy, dostali slnečné okuliare, aby zabránili očnému kontaktu, a tiež obušky, ktoré ale nesmeli použiť.

Úlohou dozorcov bolo udržiavať poriadok vo väznici, a to s jedným obmedzením - nesmú sa uchýliť k fyzickému násiliu. Väzňov museli oslovovať číslami, dozorcom mali trestanci hovoriť "Mr. Correctional Officer" (nápravný dôstojník) a akékoľvek porušenie pravidiel mohlo byť potrestané.

V úlohe hlavného dozorcu bol David Jaffe a úloha riaditeľa väznice pripadla Philipovi Zimbardovi.

Pozrite si galériu

Zvrat v experimente

Skupina väzňov začala vykazovať prvé ľahšie známky frustrácie, k čomu výrazne prispelo to, že im neumožnili mať vo väzenských mundúroch spodnú bielizeň. Plášť, pod ktorým sa nenosí žiadna bielizeň, viedol u väzňov k ponižujúcemu pocitu a dámska pančucha, ktorú museli mať na hlave, bola ďalší prostriedok potlačenia individuality. Posledné opatrenie predstavovala reťaz obkrútená okolo nohy, ktorú si väzni nemohli sňať ani pred spaním. Pocit uväznenia mal byť trvalý a živý.

Kým prvý deň sa nič zaujímavé neudialo, už druhý deň priniesol veľkú zmenu. Situácia začala naberať nečakane rýchlo na obrátkach. Dozorcovia sa postupne s tým, ako sa zžívali so svojou úlohou, uchyľovali k stále častejším drsným psychickým i fyzickým trestom a ponižovaniu väzňov.

Z ľudí zvieratá

Väzeň číslo 8612 sa psychicky zrútil ako prvý. Začal nekontrolovateľne plakať a zúriť. Navyše presviedčal ostatných, že nejde o experiment. Pod tiažou frustrácie presvedčil sám seba a niektorých kolegov, že na nich celú situáciu doktor "našil" a nikto z nich sa už von nikdy nedostane. Potom, čo začal nekontrolovateľne vrieskať do steny, čo mu vydržalo niekoľko hodín, ho prepustili.

Telesné tresty zo strany dozorcov sa neustále stupňovali. Proti krutému zaobchádzaniu sa trestanci pokúsili vzbúriť, no dozorcovia ich spacifikovali pomocou hasiacich prístrojov. Následne väzňov donútili vyčistiť záchody holými rukami a z ciel im vzali matrace.

Štvrtý deň bolo jasné, že sa všetci zžili so svojimi úlohami a z ľudí sa stávajú zvieratá. Dozorcovia sa premenili na sadistické zvery, zatiaľ čo väzni bojovali o prežitie všetkými možnými prostriedkami. To všetko sa pritom dialo vo fiktívnom väzení. U viacerých účastníkov sa začali prejavovať známky ťažkého mentálneho a emočného stresu.

​Za všetkým hľadaj ženu

Piaty deň experimentu prišla za doktorom Zimbardom na návštevu jeho priateľka Christina Maslach, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou. Tiež je psychologička. Pár spolu mal ísť na večeru a Zimbardo sa chcel pochváliť, ako sa jeho projektu darí.

"Prišla o desiatej, to bola posledná chvíľa, kedy mohli ísť väzni na toaletu, neskôr museli močiť do vedier. Dozorcovia ich práve usporadúvali na chodbe, strkali do nich a vrieskali na nich. Pozrel som sa na Christinu a hovorím ´vidíš, to je večerný nástup.´ A ona sa rozplakala a utiekla. Hodinu sme sa potom hádali," uviedol.

"´Tak pozri, myslela som si, že si láskavý človek. Ale ak sa môžeš na toto pozerať a nezošalieť, tak s tebou už nechcem chodiť.´ V tej chvíli mi celá vec došla. Povedal som jej: ´Bože môj, máš pravdu. To ja sám som bol deň zo dňa premenený mocou tej situácie. To ja sám som najlepší príklad toho, ako sa človek stane postavou, ktorú hrá.´ Až vtedy som experiment zastavil," priznal slávny doktor.

Celý experiment po piatich dňoch ukončil.

Hlavný záver

Stanfordský väzenský experiment ukázal, že jednotlivec môže ľahko odhodiť niektoré osobnostné charakteristiky, pokiaľ je vystavený situácii, v ktorej je mu pridelená nejaká úloha.

"Naše ja sa mení podľa toho, v akom prostredí zrovna sme. Myslíme si, že sme stále rovnakí ľudia, ale v skutočnosti si navliekame rôzne masky," uzavrel doktor.

Hlavný záver, ktorý Zimbardo z tohto experimentu urobil, bol názor, že brutálne zločiny nie sú dielom psychopatov ani ľudských netvorov, ale obyčajných ľudí vystavených neprekonateľnému tlaku okolností.

O stanfordskom väzenskom experiment nakrútili aj film:

Zdroj: CNC