Mary Kubica prichádza s novým psychotrilerom: Neznáma žena vás dostane
"Ak ešte pochybujete, že Mary Kubica je kráľovnou trilerov, táto kniha vás o tom presvedčí,“ napísal Booklist o novom trilery Neznáma žena.
Sadie a Will Foustovci sa presťahovali z rušného Chicaga do mestečka na malom ostrove v štáte Maine. Krátko nato dôjde v ich susedstve k chladnokrvnej vražde. Násilná smrť Morgan Bainesovej otrasie celou miestnou komunitou, no nikoho nezasiahne tak veľmi ako Sadie, ktorú znepokojuje aj temná minulosť jej rodiny.
Keď sa rozbehne policajné vyšetrovanie a Sadie sa ocitne medzi hlavnými podozrivými, rozhodne sa na vlastnú päsť vypátrať, čo sa vlastne stalo v tú hroznú noc, keď zomrela Morgan. Musí však byť veľmi opatrná, lebo čím viac toho zisťuje, tým intenzívnejšie si začína uvedomovať, že keď pravda vyjde najavo, bude to ona, kto príde o všetko…
Neznáma žena je to pravé pre fanúšikov trilerov a desivých tajomstiev. „Brilantné a absolútne nepredvídateľné,“ pochvaľuje si autorka bestsellerov Karin Slaughterová.
New York Times zasa dodáva, že doteraz najlepšia kniha Mary Kubica.
Je to príbeh o podvode a prefíkanom klamstve. Chvíľami nečakané scény, zaujímavé postavy a strašidelné prostredie, ktoré vám vlezie pod kožu a vyvolá vo vás rôzne pocity. A ten prekvapivý záver - Neznámu ženu si rozhodne vychutnáte, verte nám.
MARY KUBICA je autorka medzinárodných bestsellerov. Preslávila debutovým trilerom Dobré dievča, z ktorého sa na celom svete predalo viac ako milión výtlačkov. Vyštudovala americkú literatúru a históriu a pôsobila ako učiteľka dejepisu na strednej škole.
S manželom a dvoma deťmi žije v Chicagu a voľný čas najradšej trávi s rodinou, v záhrade alebo v miestnom útulku pre zvieratá.
Prečítajte si úryvok z novinky Neznáma žena:
S A D I E
Dom na mňa pôsobí akosi čudne. Niečo ma mätie, niečo sa mi na ňom nepozdáva, aj keď presne neviem, čo ma znepokojuje. Je pomerne veľký, napohľad vyzerá idylicky — sivé múry, po celej dĺžke krytá veranda, pravidelne rozmiestnené okná, symetria lahodí oku. Aj ulica je malebná, vedie strmo do kopca, po oboch stranách stromy a úhľadné, starostlivo udržiavané vilky.
Na prvý pohľad nič rušivé. Naučila som sa však, že nemám posudzovať veci podľa vzhľadu, lebo nie je všetko zlato, čo sa blyští. Možno mi kazí dojem pochmúrny deň, sivý ako ten dom. Keby svietilo slnko, pravdepodobne by som všetko vnímala inak.
„To je on,“ ukazujem Willovi. Vyzerá presne ako na fotografii, ktorú mu dal vykonávateľ poslednej vôle. Pred týždňom bol v Portlande vybaviť potrebné formality, ale nemal čas ísť sa sem pozrieť. Vidí ho teda prvý raz tak ako ja.
Will zastane pri obrubníku. Obaja sa nakloníme, pozeráme sa cez predné sklo. Chlapci na zadnom sedadle urobia to isté. Chvíľu sme ticho, potom Tate vyhŕkne, že dom je gigantický, zdôrazňuje hlásku g, ako zvyknú sedemroční chlapci. Manžel sa zasmeje. Je rád, že sa do Mainu teší aj niekto iný, nielen on.
Dom je v skutočnosti gigantický iba v porovnaní s naším bývalým bytom, ktorý mal úbohých stodesať štvorcových metrov. Ale je tu záhrada! Tate ešte nikdy nebýval v dome so záhradou.
Will pomaly zatiahne na príjazdovú cestu. Keď zaparkuje, vystúpime — niekto pomalšie, iný svižnejšie, najrýchlejšie sú psy — celí šťastní sa vystierame po dlhom sedení v aute. Ovalí ma ostrý vzduch, presiaknutý vôňou vlhkej zeme, oceánu a lesa. Celkom iný než v meste. Ulica je záhadne tichá, tajomne pustá. Nevdojak mi príde na um poučka, že čím viac ľudí, tým lepšie. Lebo v dave hrozí menšie riziko. Všeobecne vládne pomýlený názor, že život na vidieku je pokojnejší než v meste. Nie je to pravda. Stačí si pozrieť štatistiky nehôd a zločinov v pomere k počtu obyvateľov. Alebo zvážiť napríklad dostupnosť zdravotníckej starostlivosti.
Will sa vyberie k schodíkom, ktoré vedú na verandu, psy uháňajú za ním, predbehnú ho. Je netrpezlivý, zvedavý.
Chce vidieť dom znútra. Ja som zdržanlivejšia. Napokon, vôbec som sem nechcela ísť.
Na úpätí schodov zastane. „Všetko v poriadku?“ spýta sa ma, keď nerozhodne postávam pri aute. Neodpovedám. Nesmiem sa tváriť nadšene.
Tate uteká za Willom, ale štrnásťročný Otto váha rovnako ako ja. Podal sa na mňa.
„No tak, Sadie,“ nalieha manžel. „Poď už! Je zima.“
Uvedomím si, že je naozaj chladno. Doteraz som si všímala iné veci. Okolo domu rastú vysoké stromy, tienia. A na schodoch sa musí poriadne šmýkať, keď nasneží. Hore na vŕšku stojí chlap s hrabľami. Prestane hrabať, vystrie sa, tuším sa díva na mňa. Po susedsky mu zakývam. Nereaguje.
Otočí sa a opäť sa pustí do práce. Pozriem na Willa. Mlčí, hoci aj on musel vidieť to, čo ja.
„Tak poď!“ pobáda ma. Vyjde hore schodmi, Tate ho nasleduje.
Pred dverami vyloví z vrecka kľúče. Najprv pre istotu zaklope, aj keď nečaká, že niekto otvorí. Potom odomkne. Otto vykročí, nečaká na mňa. Vojdem len preto, lebo nechcem ostať vonku sama.
Vnútrajšok domu je staromódny, tmavý a pochmúrny — mahagónové obloženie, ťažké závesy, zdobené stropy, hnedozelená maľovka. Páchne tu stuchlina.
Postávame v predsieni, obzeráme si tradičné rozloženie izieb — halu, za ňou priľahlé miestnosti.
Nábytok je masívny, neprívetivý. Jedálenský stôl má zaoblené nohy, stojí na ňom zájdený svietnik, okolo neho stoličky s vyblednutým čalúnením. Kútikom oka zachytím pohyb na schodoch, zaostrím. Hore na odpočívadle stojí čudná postava v čiernom. Dievča — čierne džínsy, čierne tričko, bosé nohy. Dlhé havranie vlasy, ofina jej zahaľuje polovicu tváre. Na viečkach hrubá čierna linka. Všetko je čierne, len biely nápis na tričku hlása: Chcem zomrieť. Chudá, doslova kosť a koža. Špicatý nos a bledá priesvitná pleť kontrastujú s tmavým oblečením.
Keď ju zbadá Tate, odlepí sa od Willa, schová sa za mňa. Nechápem, veď nebýva bojazlivý. Ani mňa tak rýchlo niečo nezaskočí, ale teraz sa mi na zátylku zježili vlasy.
Zdroj:
Ikar