„Hnev mal byť pôvodne druhá kniha za Mäsom, ale na Slovensku sa udiali hrozné veci, vražda Jána a Martiny, takže mi do toho skočila Sviňa,“ vysvetľuje úspešný autor Arpád Soltész.

„Tentoraz som zúžil počet postáv, takže to bude jednoduchšie na čítanie. Ale áno, je tam veľa násilia, pretože 90.roky boli veľmi násilné. Kto sa vzpriečil systému, toho väčšinou nemilosrdne zlikvidovali.“

Arpád Soltész sa v treťom románe Hnev vracia k postavám svojej prvotiny Mäso, do éry mečiarizmu.
Uliciam deväťdesiatych rokov vládnu gangy šuštiakových mafiánov, no najmocnejšou organizovanou zločineckou skupinou je Slovenská informačná služba, tou najväčšou zasa policajný zbor.

Len poručík Molnár je blázon, ktorý si obliekol uniformu, aby čistil mesto od zločinu. Stáva sa tak zrnkom piesku v súkolí dobre rozbehnutého stroja na peniaze. Ten ho, samozrejme, okamžite zomelie.

Miki Miko je iný typ policajta. Nekrúti sa spolu s ostatnými kolieskami mašinérie, no nie je ani blázon. Vie, že keď sedí pri stole s falošnými hráčmi, vyhráva ten, kto najlepšie podvádza. A pokiaľ hráte o život, cena fair play sa naozaj neráta. Keď mu zabijú partnera a systém spravodlivosti urobí aj nemožné, aby ochránil vrahov, zostáva iba pomsta. No Konfucius sa mýlil, vykopať dva hroby, než sa vydá na jej cestu, by ani zďaleka nestačilo.

Aďo Šípoš, profesionálny syn a kapitán vlajkovej lode miestnej ekonomiky, má všetko – moc, peniaze, slávu, ženy i mužov. Chýba mu len rozum a otcovská láska. Za svoje milióny si ani jedno nekúpi, ale to rozhodne nie je dôvod, aby si naplno neužil všetko ostatné.

Novinár Pali Schlesinger sa odmieta dať podplatiť, Aďo Šípoš ho však vždy môže kúpiť v balíku aj s celou redakciou. Snaží sa byť objektívny a profesionálny, no jeho články aj tak všetci dotknutí berú osobne. Následky bývajú tristné, a nielen preňho. Poctivo ďalej hľadá pravdu, ale keď ju objaví, veľa radosti v nej nenájde. Nový boss podsvetia sa obáva, že vražda je ťažký hriech, ale čo má robiť, keď je raz mafián? Gangster, ktorý nezabíja, dlho nežije. Život mafiána je krátky, ale krásny, utešoval sa jeho mŕtvy predchodca. Život mafiána je krásny, ale krátky, dodáva s úľavou Miki Miko.

Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:

Novinka Arpáda Soltésza HNEV je opäť drsný, veľmi autentický a zručne napísaný príbeh z 90.rokov, kedy to na Slovensku naozaj vrelo. Idealisti ako poručík Molnár zomierali, no pragmatici a la Miki Miko prežili. Dokázali byť totiž aj veľmi suroví a veľmi tvrdí, čo si vtedajšia doba vyžadovala.

Začítajte sa do novinky z vydavateľstva Ikar HNEV:

PROLÓG

Slovan je neutrálne územie. Najlepší podnik v meste. Chodia sem všetci – mafiáni, siskári, sudcovia, novinári, policajti, podnikatelia, politici, právnici aj tunelári. Môžu sa navzájom ignorovať alebo si nenápadne kývnuť na pozdrav. Pomiešať spolu kávu. Urovnať staré spory alebo začať nové. Urobiť podvod alebo ho vymyslieť.
Adrián Šípoš zamieri k rezervovanému stolu v hotelovej reštaurácii, pri ktorom už sedí Pali Schlesinger. Chodili spolu do školy, ale nikdy si ho nevšímal, Šlezi bol už vtedy totálny outsider. No hoci je dnes Aďo druhým najmocnejším mužom v meste, hneď po svojom otcovi, nemôže toho čudáka ďalej ignorovať. Začal robošovať ako škrabák v miestnom plátku a pravidelne vypisuje škodlivé sprostosti o ich fabrike. Otec ho poveril, aby pisálka vybavil, tak ho pozval na večeru.
„Zajtra večer o šiestej máme rezervovaný stôl v reštaurácii Slovan, snaž sa byť presný, prosím, mám potom ešte jedno dôležité stretnutie,“ oznámil mu do telefónu, keď mu ho asistentka prepojila.
Schlesingerovi sa na spolužiacky obed s profesionálnym synom najväčšieho privatizéra v meste nechcelo, tým viac, že to nepôsobilo ako pozvanie, ale ako predvolanie. Lenže je novinár. Učili ho, že si má sadnúť s každým, kto mu chce niečo povedať. Obzvlášť s niekým, o kom píše veci, ktoré o sebe nerád číta. Otázka profesionálnej cti a etiky. Navyše, odkedy hentomu z fotra urobili ministra, je šéfom firmy, od ktorej závisí celý región. Vlajková loď ekonomiky. Vydrží, možno sa dozvie niečo zaujímavé.
„Prepáč, zdržali ma na predstavenstve,“ ospravedlní sa Aďo za polhodinové meškanie a podá mu ruku. Na druhej má hodinky v cene rodinného domu.
Aďo napodiv nevyťahuje žiadne Šleziho mediálne hriechy, nesťažuje sa, na to si predsa platí hovorcu, iba spomína na staré krásne školské časy. Schlesinger si ich vôbec nepamätá, respektíve si na ne rozhodne nespomína ako na osobitne krásne. Iste, Aďov otec bol vplyvný komunistický papaláš, kádrovák z fabriky, kým Schlesingerova rodina pozostávala napospol z deklasovaných protisocialistických živlov a jeho vlastný kádrový profil ho predurčoval na prácu pri lopate. Mladý kapitalista súhlasí, že za starého režimu sa Šlezimu udiala nepekná krivda, a dospeje k záveru, že je načase aspoň čiastočne ju napraviť a odkrojiť mu štedrú porciu z výživnej torty privatizačného hospodárstva.
„Budeme ti platiť tridsaťtisíc korún mesačne,“ predloží mu mladý Šípoš ponuku pri káve a dezerte. „Už je to schválené v predstavenstve.“
„Vážne si myslíš, že budem za peniaze písať, čo mi budete diktovať?“ Schlesinger sa začne dvíhať od stola.
„Nechcem, aby si pre nás písal,“ odpovie Aďo dotknuto a gestom mu naznačí, aby si znova sadol.
„Tak za čo ma chceš platiť?“ Čaká na odpoveď, ale nesadne si.
„Aby si nepísal vôbec. Teda o nás. Inak si môžeš robiť, čo chceš, keď ťa to baví.“
„Tebe už z tých tvojich prachov dočista preplo, Aďo.“
„Dobre, päťdesiattisíc, ale vyššie ísť nemôžem.“
„Počuj, Aďo, čo keby som ti teraz povedal, že mám vo vrecku zapnutý diktafón a zajtra si náš rozhovor prečítaš v novinách?“ Schlesinger pozrie na lacné digitálky na zápästí. „Keď sa poponáhľam, ešte stíham uzávierku. Titulka sa robí posledná.“
„To by si neurobil,“ zbledne Aďo.
„To ty nemôžeš vedieť,“ usmeje sa novinár jedovato a bez slova odíde. Po ceste zaplatí svoj účet. Je mu ľúto, že ten slizký zmrd mal pravdu. Nikdy by to neurobil, dokonca ani Šípošovcom.

Zdroj: Ikar

Zdroj: Ikar