Strážni anjeli: Právnický triler Johna Grishama
Ocitneme sa v malom floridskom meste Seabrook, kde jedného dňa zastrelili mladého právnika Keitha Russa, keď večer pracoval pri svojom stole.
Vrah nezanechal stopy. Nebolo svedkov ani motívu. Polícia však čoskoro začala podozrievať mladého černocha Quincyho Millera, bývalého klienta Keitha Russa. Quincyho postavili pred súd a odsúdili na doživotie. Dvadsaťdva rokov bol vo väzení a trval na svojej nevine. Nikto ho však nepočúval. Nemal právnika, nikoho, kto by mu pomohol...
Po rokoch napíše list malej neziskovej organizácii Guardian Ministries, ktorú vedie Cullen Post, právnik a súčasne episkopálny kňaz. Guardian Ministries sa venuje iba špecifickým prípadom nespravodlivo odsúdených väzňov. Cullen Post cestuje po celej Amerike, bojuje za obete justičných omylov a stará sa o klientov, na ktorých systém zabudol. Prípad Quincyho Millera je trochu odlišný. Keitha Russa zavraždili mocní bezohľadní ľudia a tí nechcú, aby sa Quincy dostal na slobodu. Pred dvadsiatimi dvoma rokmi zabili jedného právnika a bez váhania by sa zbavili aj ďalšieho.
John Grisham sa vracia vo skvelej forme a jeho Strážni anjeli je opäť právnický triler, aké sme si u neho zamilovali. Napínavý, výborne vystavaný s postavami, ktoré si obľúbite. Navyše poukazuje na flagrantné vyšetrovania a nespravodlivé procesy, za ktorými nasleduje uväznenie nevinných. Nie na pár mesiacov, či rok-dva, ale neraz na desiatky rokov.
Viete si predstaviť tú bezmocnosť a bolesť, keď vás ako nevinného zatvoria do väzenia a váš život sa skončil?!
„Z jednej strany cítim uspokojenie, že som zachránil nevinného. No súčasne sa hnevám, som frustrovaný zo systému, čo umožňuje nespravodlivé rozsudky, aj keď sa dalo predísť skoro všetkým. Prečo máme oslavovať, že oslobodili ďalšieho nevinného?“ povzdychne si Cullen Post.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:
Začítajte sa do novinky vydavateľstva Ikar Strážni anjeli:
Keď sme zastali, priviazali mi na zápästie lano, vystreli mi ruky nad hlavu a vytiahli ma hore. Príšerne to bolelo, o rok som musel podstúpiť operáciu pleca, ale vtedy som nemyslel na to, čo bude. Narážal som na drevené trámy, keď ma vyťahovali, nakoniec som sa ocitol na veži, kde mi zložili pásku z očí a mohol som sa pokochať výhľadom. Boli sme na kraji jazera alebo močiara, veľkého ako futbalové ihrisko. Hustá hnedá voda sa hmýrila krokodílmi. Na plošine vedľa mňa stáli ďalší traja ozbrojení chlapi, netvárili sa práve priateľsky, a dvaja vychudnutí chalani, nanajvýš osemnásťroční. Mali tmavú pleť a boli úplne nahí. Z vrcholu veže viedlo tesne ponad jazero lano, na druhom brehu bolo priviazané k stromu. Bez krokodílov to mohlo byť zábavné letné kúpalisko s lanovou dráhou. Bez krokodílov. Hlava sa mi išla rozskočiť a srdce tiež. Zobrali vrece plné krvavých kurčiat, pripevnili ho na lano a pustili. Keď sa dostalo nad vodu, kvapkala z neho krv a krokodíly to naozaj vzrušilo. A keď sa vrece ocitlo nad stredom jazera, jeden z chlapov potiahol za šnúru a mŕtve kurčatá sa vysypali rovno na krokodíly. Museli byť vyhladované, vrhli sa na ne ako besné psy. Po predjedle prišiel čas na hlavný chod. Schmatli prvého chlapca a zavesili ho za zápästia na lano. Kričal, keď ho skopli z veže, a kričal ešte hlasnejšie, keď letel nad vodou. Zastavili ho v strede, tri metre nad krokodílmi. Chudák chlapec plakal a kričal. Bolo to príšerné, jednoducho príšerné. Jeden z tých gaunerov pomaly pokrútil kľukou a spustil ho do vody. Viete si predstaviť, že kopal okolo seba a kričal o pomoc. Len čo sa chodidlami dotkol hladiny, krokodíly ho začali trhať na kusy.
Gauner krútil kľukou a chlapec klesal nižšie a nižšie.
„Na vlastné oči som videl, ako krokodíly zožrali človeka zaživa.“ Tyler sa napije. „Neviem opísať strach a hrôzu, čo som vtedy prežíval, lebo som si uvedomoval, že som ďalší na rade. Pomočil som sa. Myslel som, že omdliem. Chcel som skočiť, ale držali ma. Málokto pozná taký strach. Stáť pred popravnou čatou musí byť strašné, ale vtedy vás zabijú rýchlo. Dať sa zožrať zaživa...“
Zo zvukov trhania mäsa a praskotu kostí mi bolo na vracanie. Nakoniec som omdlel, ale veľmi som si nepomohol. Fackali ma, kým som sa neprebral, zavesili ma na lano a sotili z veže. Zase som počul ten smiech. Keď som zastal nad jazerom, pozrel som sa pod seba. Nechcel som, ale nemohol som si pomôcť. Videl som iba krv, úlomky kostí, časti tiel – a krvilačné nenásytné beštie, stále nemali dosť.
Zdroj:
Ikar