Joy Fieldingová a jej psychotriler Na zlých miestach
Zoznamovanie sa cez internet je riskantné: čo vás čaká v najbližšej správe od neznámeho muža? Sympatický pozdrav alebo nevyžiadaná oplzlá fotografia? Je tajomný cudzinec rovnako príťažlivý aj v reálnom živote alebo má o desať rokov a pätnásť kíl viac?
Mladá žena Paige, jej sesternica a odveká rivalka Heather, najlepšia priateľka Chloe a mama Joan si stiahnu mobilnú aplikáciu zoznamovacej stránky, vytvoria si profil a dúfajú, že sa preklikajú k láske a šťastiu. Každú k tomu privedie iná forma zúfalstva – rozvod, nuda, partnerská nevera či smrť milovaného manžela.
Jedna z nich si však nevedomky dohodne rande so zabijakom a rozbehnú sa preteky so smrťou.
Muž s prezývkou Ten pravý ihneď v profile dobre vie, že dokonalým zovňajškom, podmanivým úsmevom a šarmantným vtipkovaním zvyčajne ľahko umlčí akékoľvek prípadné pochybnosti neznámych žien, ktoré s ním bez obáv odídu domov. Za zatvorenými dverami prenajatého bytu už na ne čaká večera s vínom pri sviečkach... a na záver bolesť a pomalá mučivá smrť.
Na zlých miestach je skvelý psychotriler, aké píše len Joy Fieldingová. Príbeh o tom, aké riskantné môže byť zoznamovanie na internete. Strašidelný triler o priateľstve, žiarlivosti a vášni. O smrteľnej kombinácii, z ktorej vám budú behať po chrbte zimomriavky...
Zdroj:
Ikar
Začítajte sa do novinky Na zlých miestach:
„Tak, povedz mi niečo o sebe,“ vyzýva ju. Usmeje sa v nádeji, že je to milý úsmev, ani priširoký, ani nevýrazný, možno odráža jeho nekonvenčný zmysel pre humor. Myslí si, že by ju mohol priťahovať. Chce ju očariť. Chce sa jej zapáčiť.
Mladá žena, ktorá sedí oproti nemu pri bezchybne prestretom stole pre dvoch, zaváha.
Keď prehovorí, hlas jej znie ticho a rozochvene. „Čo chcete vedieť?“
Je krásna, má o čosi viac než dvadsaťpäť, porcelánovú pokožku, hlboké modré oči, dlhé hnedé vlasy, výstrih plný tak akurát. Presne ako sa javila v inzeráte, čo nebýva vždy tak. Zvyčajne si uverejňujú fotografie spred niekoľkých rokov, čo znamená, že ženy sú v skutočnosti staršie. „Takže na úvod, prečo si na zoznamke? Si úchvatná. Neviem si predstaviť, že by si mala problémy zoznámiť sa s mužmi, najmä v meste ako Boston.“
Opäť váha. Je skôr plachá a premýšľavá než zahľadená do seba. Aj to sa mu páči. „Myslela som si, že to bude zábava,“ pripustí. „Všetky moje kamarátky majú v telefóne zoznamovaciu aplikáciu. A už nejaký čas som nerandila...“
„Mala si priateľa?“
Prikývne. „Pred štyrmi mesiacmi sme sa rozišli.“
„Ty si sa rozišla s ním?“
„Popravde, nie. On sa rozišiel so mnou.“
Zasmeje sa. „Tomu len ťažko uverím.“
„Povedal mi, že nie je pripravený na záväzok,“ vysvetľuje aj bez opýtania. Do očí sa jej tisnú slzy, zopár sa ich zachytí na spodných riasach.
Inštinktívne vystrie ruku ponad stôl, aby ich utrel, a dáva pritom pozor, aby jej nerozmazal maskaru. „Chýba ti.“
„Nie,“ odpovie chytro. „Vlastne ani nie. Iba niekedy je to ťažké. Chýba mi skôr život vo dvojici, naši priatelia...“
„Dlho ste boli spolu?“
„Niečo vyše roka. A čo vy?“
Usmeje sa. Snaží sa, pomyslí si muž. Aj keď vidí, že to iba predstiera. No i tak, niektorým ženám ani nenapadne, aby sa ho opýtali. „Ja? Nie. Už dlhšie som nemal vážnu známosť. Ale rozprávali sme sa o tebe.“
Žena sa zadíva do taniera. Jedla sa ani nedotkla a on strávil dlhé hodiny prípravou, drahý steak nechal celé popoludnie v marináde, pečené štvrtky zemiakov v zapekacej fólii, šál z kúskov vodového melóna so slaným syrom poukladal na jemný porcelán s kvetinovým vzorom, aby na ňu zapôsobil. Možno je vegetariánka, pomyslí si, hoci v jej profile tomu nič nenasvedčovalo.
Mal sa jej na to opýtať, keď jej navrhol večeru. „Porozprávaj mi o svojom detstve,“ vraví muž.
Vyzerá prekvapená. „O mojom detstve?“
„Predpokladám, že si nejaké mala.“ Znovu milý úsmev, ktorý naráža na väčšie hĺbky.
„Bolo celkom obyčajné, niet veľmi o čom hovoriť.“
„Tipujem vyššiu strednú triedu,“ vyslovuje názor a dúfa, že tým rozvinie konverzáciu. „Pohodlný životný štýl, možno si mala aj pestúnku alebo gazdinú, rodičia ťa milovali a starali sa, aby si mala všetko, po čom ti túžilo srdiečko.“
„Ani nie. Teda, možno spočiatku,“ nesmelo súhlasí. „Do šiestich rokov, potom sa rodičia rozviedli a všetko sa zmenilo.“
„Ako?“
„Museli sme sa presťahovať a mama musela opäť pracovať. Otec sa znovu oženil, jeho novú manželku sme nemali radi. Stále nás presúvali.“
„Nás?“
„Bratov a mňa.“
„Páči sa mi, že hovoríš ,presúvali nás‘. Väčšina ľudí by použila výraz ,boli sme presúvaní‘. Vôbec si nectia gramatiku. Alebo len nepoznajú rozdiel medzi činným a trpným rodom. Neviem.“ Mykne plecami, vidí jej rastúci nepokoj. Nie každému záleží na gramatike tak ako jemu. „Koľko máš bratov?“ opýta sa v snahe dostať sa na bezpečnejšiu pôdu.
„Dvoch. Jeden je v New Yorku a druhý v Los Angeles.“
„A mama? Tá je kde?“
„Tu v Bostone.“
„Vie, kde si dnes? Ako by mohla, však?“ opýta sa a zároveň si aj odpovie. „Nemyslím si, že by schválila tvoj súhlas s večerou v byte neznámeho muža, však? Vždy si taká dobrodružka?“ Nakloní hlavu nabok – toto gesto niektoré ženy očarí – a čaká, ako zareaguje.
Ďalšie zaváhanie. „Nie.“
„Malo by mi to lichotiť? Lebo – musím sa priznať – v istom zmysle to tak prežívam.“
Červená sa, hoci muž celkom nevie, či náhly rumenec vyvolali rozpaky alebo očakávanie.
„Je to preto, lebo som taký atraktívny?“ Vysloví to roztopašne a pridá aj úsmev, ten najľúbeznejší. A hoci žena nereaguje, on vie, že má pravdu. Je taký atraktívny. (,Peknučký chlapček‘, posmieval sa mu otec.) Oveľa atraktívnejší ako na fotografii uverejnenej na zoznamovacej stránke. V skutočnosti na nej ani nie je on, ale nejaký model bez košele so slušnými typickými črtami a tehličkami na vypracovanom bruchu, ktorého fotografiu videl v časopise Menʼs Health.