Malá krajina: Ohromujúci príbeh o detstve a vojne
O udalostiach sa v príbehu dozvedáme z rozprávania chlapca, Gabyho, ktorý žije vo veľkolepej vile svojho francúzskeho otca a rwandskej matky. Gaby príde v Burundi o detskú nevinnosť, ilúzie, o rodinu a v poslednej chvíli odchádza do Francúzska. No nevie sa zmieriť s exilom a po mnohých rokoch sa vracia domov, do krajiny manga a citrónovej trávy, horúceho slnka a šťastných detských dní. Ak človek pochádza z istej krajiny, nosí si ju v očiach, v koži, v rukách, v spomienkach, hoci ho odtiaľ vyhnali.
Malá krajina prináša ohromujúci príbeh plný spomienok na blažené detstvo, stratený domov a hrôzy vojny. Besnenie genocídy sa nedá opísať slovami. Gaël Faye však našiel spôsob, ako rozprávať o ničivej nenávisti, ktorú ľudia pustili z reťaze. Šťastie sa rýchlo vytratilo, ako keby vôbec neexistovalo.
Kniha sa zaradila medzi skvosty francúzskej literatúry 21. storočia a bola preložená do 30 jazykov. Fayeho dielo je plné nádeje, je drsné, ale aj hlboko humánne a bez pátosu približuje najtemnejšie stránky Afriky. Jeho živý a rytmický štýl umocňuje dojem z príbehu a vystihuje Afriku v celej jej protirečivosti.
Príbeh vyráža dych a pritom vás núti naďalej nedočkavo obracať stránky. Je to nezabudnuteľný portrét krajiny, v ktorej ľudia prišli o slobodu i nevinnosť.
Zdroj:
Ikar
Začítajte sa do novinky Malá krajina:
ANI NEVIEM, AKO SA TENTO PRÍBEH ZAČAL.
Raz, keď sme sedeli v dodávke, nám to ocko predsa všetko vysvetlil.
„Viete, v Burundi to je ako v Rwande. Žijú tu tri odlišné skupiny, voláme ich etniká. Najviac je Hutuov.
Sú malí a majú veľké nosy.“
„Ako Donatien?“ opýtal som sa.
„Nie, on pochádza zo Zairu, to je niečo iné. Naprí-klad ako Prothé, náš kuchár. Žijú tu aj Twaovia, pygmejovia. Ale tých nemusíme brať do úvahy, je ich len zopár – povedzme, že sa nerátajú. A potom sú tu Tutsiovia ako vaša mamka. Tutsiov je oveľa menej ako Hutuov, sú vysokí a štíhli, s jemnými nosmi, a človek nikdy nevie, čo im chodí po rozume. Ty, Gabriel,“ ukázal na mňa prstom, „ty si pravý Tutsi – nikto nikdy nevie, čo si myslíš.“
Nuž, ani ja sám som občas nevedel, čo si myslím. Veď čo si človek o tom všetkom má myslieť? Tak som sa opýtal:
„Vojna medzi Tutsiami a Hutuami bola preto, že nemajú rovnaké územie?“
„Nie, o to nešlo, obývajú ten istý štát.“
„Tak teda… hovoria odlišným jazykom?“
„Nie, jazyk majú rovnaký.“
„Tak potom neveria v rovnakého boha?“
„Ale áno, uctievajú rovnakého boha.“
„Tak potom… prečo spolu bojujú?“
„Lebo nemajú rovnaké nosy.“
Tam sa diskusia skončila. Aj tak to bolo celé čudné. Myslím si, že ani ocko to celkom nechápal. Od toho dňa som si začal všímať nosy a postavy ľudí na ulici. Keď sme s mojou malou sestrou Anou nakupovali v centre mesta, nenápadne sme hádali, kto je Hutu a kto Tutsi. Šepkali sme si:
„Tamten v bielych nohaviciach je Hutu, je nízky a má veľký nos.“
„Hej, a ten v klobúku je obrovský, chudý a má malý nos, to musí byť Tutsi.“
„A tamten v prúžkovanej košeli zase Hutu.“
„Ale nie, veď sa lepšie pozri – je vysoký a štíhly.“
„Ale má veľký nos!“
Vtedy sme začali pochybovať o ockovej historke o etnikách. Ocko aj tak nechcel, aby sme sa o tom rozprávali. Podľa neho sa deti nemajú miešať do politiky. Nám to však nedalo. Tá zvláštna atmosféra bola každým dňom citeľnejšia. Dokonca aj v škole sa kamaráti začali pri každej príležitosti hašteriť a nadávať si do Hutuov a Tutsiov. Pri premietaní filmu Cyrano z Bergeracu akýsi žiak dokonca poznamenal: „Pozrite, je to Tutsi, má veľký nos.“ Vo vzduchu sa vznášalo niečo nové. Bolo to cítiť bez ohľadu na to, aký ste mali nos.