Ničenie ako umenie? Švajčiar vytvára pozoruhodné portréty rozbíjaním skla
Bergerova práca so sklom je svojou technikou na hranici kresby a sochariny. Väčšinou pracuje tak, že sám nafotí svoj model pod dramatickým nasvietením. Kontrast ešte zvýši pomocou digitálnych úprav a výsledný obraz vytlačí ako svoju predlohu. Vysoko kontrastná predloha už sama o sebe pôsobí ako kresba či maľba. Je to logické - aj pri klasickej kresbe sa väčšinou pracuje pod dramatickým nasvietením, model tak získava na živosti a plasticite. Ostré tiene navyše uľahčujú Švajčiarovu precíznu prácu. Na hodnote by snáď dielu pridalo, keby Berger namiesto fotografie model skicoval ručne.
Podľa upravenej fotografie Berger načrtne portrét fixkou a vyznačí oblasti, ktoré majú zostať nerozbité. Sklo nesmie natĺcť príliš, preto radšej používa silnejšie typy, ako napríklad čelné sklá áut. Podľa umelca sklené portréty magicky priťahujú návštevníkov, ktorí sú nadšení hľadaním a nachádzaním figuratívnych prvkov v abstraktnej hmle.
Na Bergerovej práci je patrná jeho kariéra street umelca. Portréty nie sú atmosferické, skôr vyzývavo hľadia na svojho pozorovateľa práve tak, ako by boli nasprejované na oškretú fasádu. Navyše používa ostré línie svetla a tieňa, čo je patrné aj (či práve) na skle. Že sa zaoberal street artom snáď vysvetľuje aj to, že radšej siahne po foťáku než po skicáre a ceruzke. Simon Berger tiež pracoval s drevom, za zmienku rozhodne stojí portrét Raya Charlesa z piana rozbitého na kusy. Ďalšie portréty zložil napríklad z množstva samolepiek, zo starého počítača alebo z kladiviek.