Objavila zničujúcu a smrtiacu pravdu o svojej rodine
Pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi zmizla z rodičovského domu v ospalom americkom mestečku Manson v štáte Kentucky dvojročná Sammy Wentová. Zmizla bez stopy a odvtedy o nej nikto nepočul.
Po mnohých rokoch dôjde na opačnom konci sveta v Melbourne k zaujímavému stretnutiu. Pri vyučovaní na komunitnej škole v Melbourne sa cez prestávku prihovorí učiteľke fotografovania Kim Leamyovej neznámy muž s americkým prízvukom. Vysvetlí jej, že pátra po zmiznutom dievčatku z Mansonu v americkom štáte Kentucky. Kim prekvapí, že k tej udalosti došlo už pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi. A ako je možné, že neznámeho priviedlo pátranie až do Austrálie?
Muž je presvedčený, že tým strateným dievčatkom je Kim...
Učiteľka to pokladá za nevydarený žart: veď prežila šťastné detstvo so svojou rodinou v Austrálii a v Amerike nikdy nebola. Keď však uvidí fotku dievčatka, začnú v nej hlodať pochybnosti. Okrem iného aj preto, že jej mama už zomrela a v albumoch z detstva chýbajú snímky, na ktorých by mala menej ako dva roky.
Kim sa chce stoj čo stoj dopátrať pravdy a vydá sa na nebezpečnú cestu do rodiska stratenej Sammy, zahaleného temným tajomstvom, kde na ňu striehnu zlovestné tiene minulosti. Sektárstvo a fanatizmus niektorých ľudí sú stále živé a rovnako hrozivé ako jedovaté hady, ktoré kedysi používali pri tmárskych rituáloch.
A Kim tam objaví zničujúcu a smrtiacu pravdu...
Nezvestná je napínavý triler z pera austrálskeho scenáristu a ovenčený nespočetnými oceneniami. Preložili ho do mnohých jazykov.
Dych vyrážajúce tempo, skvelý štýl rozprávania, majstrovské gradovanie napätia a perfektne namiešaný mix lásky, nenávisti, vykúpenia i nádeje.
Christian White je austrálsky scenárista, ktorý rovnako ako Austrálčanka Jane Harperová oslnil svojím debutom a získal si medzinárodné uznanie. Drobnokresba postáv, brilantne vystavaný dej, elegantný jazyk a dych vyrážajúce tempo.
Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do trileru Nezvestná:
„Prepáčte, môžem si prisadnúť?“ opýtal sa ma neznámy muž s americkým prízvukom. Hádala by som mu štyridsať. Celkom sympaťák, aj keď pôsobil plachým dojmom. Mal na sebe mokrú vetrovku a žlté tenisky. Asi boli nové, pretože pri každom kroku mu vŕzgali. Ani nečakal na odpoveď a prisadol si k môjmu stolu. „Vy ste Kimberly Leamyová, však?“
Mala som prestávku medzi hodinami a sedela som vo veľkom tichom bistre v Nort-hamptonskej komunitnej škole, kde som trikrát do týždňa učila základy fotografovania. Za normálnych okolností sa bistro študentmi len tak hmýri, ale v ten večer tam nebolo ani nohy. Neveštilo to nič dobré – akoby nastala apokalypsa. Pršalo už takmer šesť dní v kuse, ale vďaka dvojitým oknám nebolo nič počuť.
„Stačí Kim,“ prikývla som trochu rozladene. Do konca prestávky mi zostávalo už len pár minút a vychutnávala som si samotu. Začiatkom týždňa som natrafila na starý ošúchaný výtlačok Cintorína zvieratiek od Stephena Kinga, ktorý podopieral stôl v zborovni. Od tej chvíle som sa od neho nevedela odtrhnúť. Knižky hltám na kilá a obzvlášť milujem horory. Mladšia sestra Amy bola zo mňa na nervy. Kým ona prečítala jednu knižku, ja som zvládla tri. Vysvetlila som jej to asi takto: Ak vedieš nudný život, čítaš ako dračica. Amy žila so snúbencom a starala sa o trojročnú dcéru. Ja som sa starala o Stephena Kinga.
„Volám sa James Finn,“ predstavil sa neznámy. Na stôl medzi nás položil zakladač na spisy a na chvíľku zavrel oči ako olympionik pripravujúci sa na skok z mostíka do vody.
„Ste učiteľ alebo študent?“ spýtala som sa.
„Ani jedno, ani druhé.“
Otvoril obal na spisy, vytiahol fotografiu formátu 20 x 25 a po-sunul mi ju po stole rovno pod nos. Pohyboval sa mechanicky, tak trochu ako robot. Každý pohyb mal jasne premyslený a pôsobil dojmom, že presne vie, čo robí.
Na fotografii bolo dievčatko. Sedelo na hustom zelenom trávniku. Malo tmavomodré oči a tmavé vlásky strapaté ako vrabčie hniezdo. Usmievalo sa, ale trošku silene, akoby mu liezlo na nervy, že ho niekto fotí.
„Nepripomína vám tá malá niekoho?“ opýtal sa ma.
„Ani nie. Mala by?“
„Nemohli by ste sa na ňu ešte raz pozrieť?“
Oprel sa dozadu a pozorne sledoval, ako zareagujem. Hovorím si, nech má chlapec radosť, a tak som si tú fotografiu prezrela ešte raz. Modré oči, preexponovaná tvár a úsmev alebo dačo, čo pôvodne mal byť úsmev. Povedzme, že tá tvárička mi niečo hovorila. „Prepáčte, ale fakt neviem. Kto je to?“
„Volá sa Sammy Wentová. Ten záber vznikol na jej druhé narodeniny. Tri dni nato zmizla.“
„Zmizla?“
„Uniesli ju. Bývala v Mansone v Kentucky. Uniesli ju z detskej izby na poschodí. Polícia nenašla nič, čo by svedčilo o násilnom vniknutí. Nikto nič nevidel, nikto nepýtal výkupné. Zľahla sa po nej zem.“
„Vy asi hľadáte Ednu. Učí kriminológiu. Ja učím fotografiu, ale Edna je špica. Zločiny, to je niečo pre ňu, je v tom fakt dobrá!“
„Prišiel som za vami,“ odkašľal si a pokračoval: „Poniektorí tvrdili, že sa zatúlala do lesa, kde ju napadol kojot alebo puma, ale ja sa pýtam, ako sa môže dvojročné decko len tak zatúlať? Najpravdepodobnejší scenár znie, že ju niekto uniesol.“
„… Chápem. Takže vy to vyšetrujete?“
„Popravde, som účtovník.“ Vydýchol si a vo vzduchu som zacítila mätu. „Ale vyrastal som v Mansone a Wentovcov som veľmi dobre poznal.“
Zostávalo mi už len päť minút, a tak som si na hodinkách pre istotu skontrolovala čas. „To s tým dievčatkom ma naozaj mrzí, ale musím bežať na hodinu. Samozrejme, rada vám pomôžem. Koľko vám mám prispieť?“
„Prosím?“
„Nerobíte zbierku pre tú rodinu? Nie ste tu kvôli tomu?“
„Nejde mi o peniaze,“ odvetil James Finn chladne a čudne na mňa zízal unaveným, no zároveň zvedavým pohľadom. „Nazdávam sa, že s touto záležitosťou máte niečo spoločné. Preto som tu.“
„Podľa vás mám niečo spoločné s únosom dvojročného dievčatka?“ Zasmiala som sa. „Dúfam, že ste neprišli až zo Štátov, aby ste ma obvinili z únosu.“
„Asi si nerozumieme,“ prehodil. „Sammy Wentová zmizla tretieho apríla tisíc deväťstodeväťdesiat, čo znamená, že je nezvestná už dvadsaťosem rokov. Nevravím, že ste ju uniesli – to nie. Snažím sa vám naznačiť, že tým dievčatkom ste vy.“
Vo fotografickom krúžku som mala sedemnásť študentov rôzneho veku, všetkých možných rás a oboch pohlaví. Na jednej strane škály bola Lucy Choová, čerstvá absolventka strednej školy, ktorá ešte stále nosila mikinu s logom Morningtonskej strednej na chrbte.
Na opačnej strane spektra bol Murray Palfrey, sedemdesiatštyriročný dôchodca. Mal kopu voľného času a k tomu strašný zlozvyk: Vždy keď sa chcel prihlásiť, zapraskal hánkami.
Poslucháči mali v ten večer prezentovať svoje portfólio pred celou triedou. Išlo o fotografie, ktoré vyhotovili počas semestra. Potom sme o nich spoločne diskutovali. Žiadna sláva. Väčšine fotiek po technickej stránke nič nechýbalo – zrejme som ako učiteľka nebola celkom na zahodenie –, ale pokiaľ išlo o témy, opakovali sa motívy z minulého roka a roka predtým. Videla som rovnaké grafity na ošúchanej tehlovej stene, rovnaký domček v Carltonských záhradách obrastený popínavým viničom, rovnaký strašidelný odtokový kanál cvrkajúci špinavú hnedú vodu do rieky Egan.
Zapla som autopilota a frčala som na ňom skoro celú hodinu.