Len jeden z nich pozná tajomstvo
Je to hĺbavý príbeh o nedospelých bratoch Dunbarovcoch, žijúcich na predmestí austrálskeho mesta bez otca a matky, podľa vlastných pravidiel. Ich domov sa zmieta v chaose. O matku, ktorá svojich päť synov vychovávala prísne, ale s láskou, prídu a vzápätí záhadne zmizne aj otec. Chlapci ho prezývajú Vrah, lebo cítia, že po jeho odchode v srdci každého z nich niečo zomrelo.
Keď sa po čase otec z ničoho nič objaví, vyháňajú ho. Len jeden z bratov, Clay, pozná otcovo tajomstvo a aj jeho postihne osobná tragédia. Vyberie sa postaviť most cez dravú rieku, čím zároveň symbolicky stavia most medzi bratmi a otcom, ale aj medzi minulosťou a prítomnosťou.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta Laco Kerata:
Markus Zusak je majstrovský autor v tom, ako priviesť svoje postavy k životu. Ako urobiť príbeh autentickým, vtiahnuť vás doň a robiť vám sprievodcu. Miestami poetické, veľmi inšpiratívne rozprávanie o rodine, vzťahoch, skrytých tajomstvách a mnohých vrstvách, z ktorých sa skladajú naše životy.
„Clay Dunbar stavia most z mnohých dôvodov: kvôli bratom a na počesť rodičov... ale je to aj pokus o veľkoleposť. Stavia most, aby zachránil sám seba a aby vytvoril jedinečnú, krásnu chvíľu: zázrak, nič menej,“ tvrdí Markus Zusak.
Knižný kompas – vaša cesta ku knihám.
Začítajte sa do knihy Clayov most:
Na začiatku bol jeden vrah, jedna mulica a jeden chlapec, ale toto nie je začiatok, to je ešte pred ním, som to ja, a ja som Matthew, a som tu, v kuchyni, v noci – svetlo sa rozlieva ako ústie starej rieky – a klepocem, odušu klepocem. Dom okolo mňa je tichý.
Ostatní spia.
Sedím pri kuchynskom stole.
Som to ja a písací stroj – ja a starý PS, ako vravel náš dávno neexistujúci otec, že vravievala naša dávno neexistujúca stará mama. Ona mu však hovorila klepacia mašinka, lenže také rečové fajnovosti, nič pre mňa. Ja som známy modrinami a rozvahou, výškou, svalmi a nadávaním a občas sentimentalitou. Ak ste ako väčšina ľudí, poviete si, či vôbec viem spliesť dokopy vetu a či vôbec viem niečo o eposoch a Grékoch. Občas je dobré, keď vás takto podceňujú, ale ešte lepšie, keď niekto vidí. Ja osobne som mal šťastie:
Ja som mal totiž Claudiu Kirkbyovú.
A chlapca a syna a brata.
Áno, vždy tu bol nejaký brat, a tento – tento z nás piatich – bol ten, čo bral všetko na svoje plecia. Ako obvykle, povedal mi to ticho a premyslene a bolo to, samozrejme, na chlp presné. V jednom zapadákove je písací stroj zakopaný na dvore za domom, ale musím si to presne premerať, lebo by som namiesto toho mohol vykopať mŕtveho psa alebo hada (čo sa aj stalo, jedno aj druhé). Domyslel som si, že ak tam je pes a ak tam je had, písací stroj nebude ďaleko.
Bol to perfektný, nepirátsky poklad.
Vyrazil som autom na druhý deň po svadbe.
Z mesta.
Do noci.
Cez záľahy prázdna, a bolo ich nekonečne.
Mesto samo, drsná, ďaleká zem z rozprávky. Bolo ho vidieť zďaleka. Kraj ako zo slamy a nedozerný maratón oblohy. Okolo pustatina nízkych kríkov a nahusto pri sebe rastúcich eukalyptov a pravda pravdúca: ľudia ohnutí, zhrbení. Ohol ich tento svet.
Usmernila ma žena pred bankou v susedstve jednej z mnohých krčiem. Bola to najvzpriamenejšia žena v meste.
„Choďte hentam doľava na Turnstile Street, vidíte? Potom rovno takých dvesto metrov, potom zasa doľava.“
Mala hnedé vlasy, dobre oblečená, džínsy a čižmy, obyčajná červená košeľa, oči privreté proti slnku. Jej vek prezrádzal iba dolu koncom postavený trojuholník pokožky pod krkom. Bol unavený, starý a dovráskavený ako kožená rukoväť truhlice.
„Už viete?“
„Áno.“
„A čo, aké číslo hľadáte?“
„Dvadsaťtri.“
„Á, hľadáte starých Merchisonovcov, čo?“
„Nie tak celkom, ak mám povedať pravdu.“
Žena podišla bližšie a teraz som si všimol jej zuby, bielo žiariace, ale dožlta, ako vystatujúce sa slnko. Keď bola pri mne, podal som jej ruku a takto sme tam boli, ona a ja, jej zuby a mesto.
„Matthew,“ predstavil som sa a ona, tá žena, bola Daphne.
Keď som už bol znova pri aute, ešte sa obrátila a vykročila späť od bankomatu. Nechala v ňom dokonca kreditku a zastala, s rukou v bok. Obchádzal som auto na šoférsku stranu a Daphne prikývla, vedela. Vedela skoro všetko, akoby to mala celé prečítané.
„Matthew Dunbar.“
Skonštatovala to, nepýtala sa.
Bol som tam, dvanásť hodín od domova, v meste, kam som za celých svojich tridsaťjeden rokov nevstúpil, a oni všetci ma tam akosi očakávali.
Dlho sme sa jeden na druhého dívali, teda aspoň pár sekúnd, a všetko bolo jasné a zreteľné. Zjavili sa ľudia a putovali ulicou.
„Čo ešte viete?“ spýtal som sa. „Viete, že som si sem prišiel po písací stroj?“
Otvorila druhé oko.
Premohla poludňajšie slnko.
„Písací stroj?“ Totálne som ju zaskočil. „O čom to, preboha, meliete?“
Vtom, ako na zavolanie, začal vykrikovať akýsi starý chlap, či je to vraj jej kreditka, čo blokuje premávku v tom zasratom bankomate, a ona sa po ňu rozbehla. Možno som mohol vysvetliť – že v tom celom príbehu je starý PS, ešte keď sa v ordináciách používali písacie stroje, a mlátili do ich klapiek sekretárky. Či by ju to zaujímalo, alebo nie, to neviem. Viem iba toľko, že ma nasmerovala celkom presne.
Miller Street:
Pás malých, úhľadných domov ako montážna linka, pečúcich sa v horúčave.
Zaparkoval som, zavrel som auto a prešiel som cez svieži trávnik.