Michael Connelly opäť spojil Harryho a Renée
Harry Bosch pokračuje vo vyšetrovaní vraždy z roku 2009, keď zahynula dcéra Elizabeth Claytonovej, ktorá mu kedysi zachránila život. Harry ju postupne dostal z najhoršej závislosti, spojil sa s kolegyňou Renée Ballardovou z nočnej zmeny a spoločne prezerajú staré výsluchy, aby objasnili smrť dievčaťa.
Okrem toho má aj ďalší, nový prípad, ktorý sa týka hispánskej mafie a starej vraždy. Pri vyšetrovaní mu zavraždia svedka a je možné, že gangstri sa zamerajú aj naňho. Navyše si svojskými pracovnými postupmi zavaril aj u kolegov v San Fernande. Situácia kulminuje, keď Boscha unesie mexická mafia...
„Úžasné... Tichá noc je nielen skvelo napísaná, ale aj napínavá a veľmi, veľmi drsná. Jeden z desiatich najlepších trilerov roka,“
napísal Washington Post o novinke Michaela Connellyho. Tichá noc je už 32.kniha v sérii s vyšetrovateľom Harry Boschom.
Michael Connelly je svetoznámym autorom kriminálnych románov a tvorcom detektíva Harryho Boscha. Námety na svoje romány vraj čerpá z bývalej praxe investigatívneho reportéra, zaoberajúceho sa kriminálnymi činmi. Dynamika a nečakané rozuzlenia v príbehoch priniesli tomuto autorovi nebývalú popularitu a uznanie čitateľov kriminálnych románov na celom svete.
Michael Connelly je držiteľom viacerých prestížnych literárnych ocenení (Edgar, Anthony, Macavity, Nero, .38 Caliber /Francúzsko/ a Grand Prix /Francúzsko/. Žije na Floride s manželkou a dcérou.
Zdroj:
Ikar
Začítajte sa do novinky Tichá noc:
Uniformovaní nechali dvere dokorán. Mysleli si, že jej tým robia láskavosť, lebo sa tam aspoň trocha prevetrá. V skutočnosti sa práve toto na mieste činu nerobí. Môže tam nalietať hmyz, a ten, kto je vnútri, môže zase uniknúť. Prievan môže v dome narušiť stopy DNA. Pachy a vône sa skladajú z mikroskopických častíc toho, čo ich vydáva. Vyvetrať miesto činu znamená prísť o časť dôkazov.
Policajti z privolanej hliadky to však nevedeli. Podľa správy, ktorú Renée dostala od veliteľa zmeny, sa telo našlo po dvoch či troch dňoch v uzavretom dome s vypnutou klimatizáciou, takže „to tam smrdí ako vrece skunkov“.
Pred Ballardovou parkovali dve označené hliadkové autá. Čakali pri nich traja uniformovaní policajti. Vlastne ani nepredpokladala, že by ostali vnútri s mŕtvolou.
Z výšky sto metrov výkonným reflektorom svietila na dom helikoptéra. Vyzerala ako na svetelnej vôdzke, ktorá jej bráni odletieť.
Ballardová vypla motor, ešte však chvíľu ostala sedieť v služobnom aute. Parkovala pred medzerou medzi dvoma domami a mala výhľad na svetlá mesta, ktoré sa ako nekonečný koberec ťahali po rovine pod kopcom. Mnoho ľudí si neuvedomuje, že bulvár Hollywood sa kľukatí až hore do kopcov, kde je nepomerne užší a stiesnenejší ako v pozlátke turistickej Mekky plnej fanúšikov v kostýmoch a hviezd na chodníku. Tu hore sa koncentrujú peniaze a dôležití ľudia, takže bolo jasné, že sem polícia vyšle niekoho z prvej ligy.
Ona sama zrejme len na chvíľu postráži mŕtvolu, kým sa im uráči doraziť. Nebude mať ten prípad dlho. Presunú ho oddeleniu vrážd Západnej divízie alebo dokonca možno centrálnej Divízii lúpeží a vrážd z policajného riaditeľstva.
Záleží len na tom, kto zomrel a aké má postavenie. Odtrhla zrak od výhľadu a ťukla do svetla nad hlavou, aby lepšie videla do notesa. Práve sa vrátila z prvého výjazdu tejto noci, z rutinnej vlámačky na Melrose Avenue, a mala v ňom poznámky do správy, ktorú spíše, keď sa vráti na hollywoodsku divíziu. Obrátila na čistú stranu a zapísala si tam adresu a čas – 01.47. Pridala aj poznámku o jasnej oblohe a dobrom počasí. Potom vypla svetlo a vystúpila. Maják nechala pustený. Kým obišla auto, už mala otvorený kufor so súpravou na prácu na mieste činu.
Bola noc z nedele na pondelok, jej prvá zmena bez partnera. Renée tušila, že si musí do kufra pribaliť ešte jeden kostým, ak nie rovno dva. Momentálne si musí dať pozor, aby jej tento jeden nenasiakol mŕtvolným pachom. Vyzliekla si kabátik, opatrne ho poskladala a uložila do škatule na dôkazové materiály. Z plastového vrecka vytiahla overal na prácu na mieste činu a natiahla si ho cez čižmy, nohavice a blúzku. Zazipsovala si ho až po bradu a suchými zipsami ho hermeticky uzavrela na členkoch a zápästiach.
Zobrala zo súpravy jednorazové rukavice a respirátor, ktorý používala na pitvách, keď ešte robila v elitnej Divízii lúpeží a vrážd. Nakoniec kufor zase zavrela a šla k trojici uniformovaných. Rýchlo medzi nimi spoznala Stana Dvoreka, najznámejšieho pochôdzkara v oblasti. Aj zvyšní dvaja zrejme robili nočné tak dlho, až si vyslúžili pohodlný a nenáročný okrsok Hollywood Hills.
Dvorek plešatel a brucho mu pretekalo cez opasok ako každému, kto trávi roky v hliadkovom aute. Opieral sa o blatník jedného z nich, ruky si prekrížil na hrudi. V zbore bol známy aj ako Relikt. Každý, kto vydrží dosť dlho v nočných zmenách, si vyslúži nejakú prezývku. Dvorek bol rekordér – len pred mesiacom oslávil desať rokov v nočnej.
Zvyšným dvom, Anthonymu Anzelonemu a Dwightovi Doucettovi hovorili Gašpar a Dvojka. Ballardová si odkrútila iba tri roky, takže jej ešte žiadna prezývka neprischla.
Aspoň teda o žiadnej nevedela.
„Zdravíčko,“ pozdravila ich.
„Servus, kozmonautka,“ odzdravil Dvorek. „Tak kedy ti to letí?“