Zavraždil jej dcéru, preto stlačila spúšť!
Autor Victor Methos napísal príbeh podľa reality, ktorú zažil. Zastupoval plejádu klientov od vrahov a členov mafie po invalidov a bezdomovcov. Pracoval ako žalobca so špecializáciou na násilné zločiny a v súčasnosti je obhajcom v trestných konaniach.
Peňazí je málo a sľubných vyhliadok ešte menej, preto novopečený právnik Brigham Theodore usúdi, že je načase znížiť životný štandard. Podnikne zúfalý krok a nastúpi do pochybnej právnickej firmy so sídlom v Salt Lake City.
Ako prvý mu zveria prípad prekročenia povolenej rýchlosti, a keď aj ten prehrá, je presvedčený, že s kariérou právnika sa môže rozlúčiť. Šéf ho však prekvapí a pridelí mu o čosi náročnejšiu kauzu: obvinenie z úkladnej vraždy.
Brighamovou novou klientkou sa stane Amanda Pierceová, utrápená a vyčerpaná matka, ktorej úchylný psychopat znásilnil a zavraždil šesťročnú dcéru. Ona potom zabila jeho. Porota by jej mohla byť naklonená, ale zákon neschvaľuje, keď ľudia berú spravodlivosť do vlastných rúk. Niet pochýb, že Amanda stlačila spúšť – videlo ju päť svedkov.
Ak sa prizná, vyhne sa trestu smrti, ale pripustí, že konala nesprávne.
No ak vinu odmietne, Brigham sa bude musieť pustiť do boja o svoju kariéru – a Amandin život.
Vypočujte si úryvok.
Z knihy číta herec Boris Farkaš:
Právnický triler Neónový právnik má všetko, čo čakáte od tohto žánru. Napínavý a strhujúci dej, nečakané prekvapenia, skvele vykreslené postavy a právnické detaily, ktoré robia príbeh autentickým.
Victor Methos sa narodil v afganskom Kábule a žil v Pakistane a Iráne, než sa natrvalo usadil v USA. Plynule ovláda jazyky Stredného východu, na Utahskej univerzite študoval najprv prírodné vedy, filozofiu a religionistiku, potom právo.
Zdroj:
Ikar
Začítajte sa do novinky Neónový právnik:
Prvá kapitola
Dievčatko zbadalo cukrík v mužovej dlani.
Stála za ním modrá dodávka s otvorenými posuvnými dverami a muž sa široko usmial. Dievča ho nevidelo prvý raz. Chodieval pred ich školu a sedával v dodávke na druhej strane ulice. Raz jej zakýval, ale neodkývala mu. Mama ju učila, že s cudzími ľuďmi sa nemá rozprávať.
„Nesmiem sa rozprávať s ľuďmi, ktorých nepoznám.“
„To je správne, žabka,“ povedal a z tváre mu neschádzal úsmev. „Robíš dobre. Volám sa Tyl. A ty?“
„Tabitha.“
„Tabitha. Také pekné meno. A máš asi tak šesť rôčkov, však?“
Prikývla. „Áno, mám šesť.“
„Nuž, Tabitha, ja mám štyridsaťdva. A je to. Už nie sme neznámi. Ja poznám teba a ty poznáš mňa. Vezmi si cukrík. Je sladký. Mám aj balóniky.“
Videla ich už prv a zaujali ju. Boli všelijako sfarbené: zelené, modré, červené, fialové, ružové. Ružová bola jej najobľúbenejšia farba a práve ružový balónik si chcela vypýtať, ale spomenula si, že by sa mala najprv spýtať mamy. Mama hovorievala, že zadarmo ti nikto nič nedá – že keď niečo vyzerá príliš dobre, bude v tom háčik. Znamenalo to, tušila Tabitha, že za ten balónik bude musieť zaplatiť.
„Chceš balónik, žabka?“
Prikývla. „Ale nemám peniaze.“
Muž sa zasmial. „Je zadarmo, chrobáčik. To preto, lebo si taká pekná. Ktorý by sa ti páčil?“
„Ružový.“
„Ružový? Vybrala si si dobre. Hneď to bude.“
Muž vošiel do dodávky a odviazal balónik zo strapca. Vrátil sa k otvoreným dverám a podal jej ho. Mal špinavé ruky, Tabitha videla, že má smútok za nechtami. „Nech sa páči.“
Usmiala sa a urobila niekoľko krokov dopredu. Keď sa načiahla za balónikom a zovrela šnúrku, pocítila tlak na ramene. Bolelo to, nevedela, čo sa deje, ale potom si všimla mužovu ruku. Držal ju tak pevne, že mu zbeleli hánky.
Odrazu sa tváril inak. Predtým sa usmieval, no teraz vyzeral ako čosi, čo niekedy vídala vo svojej izbe, keď sa zhaslo svetlo, a potom mala zlé sny. Aj pohľad akoby sa mu zmenil. Tak sa zľakla, že ani nebola schopná kričať.
„Mám tu pre teba ďalšie darčeky,“ zachrapčal muž.
Vtiahol ju do auta a zabuchol posuvné dvere.
Druhá kapitola
Brigham Theodore preskočil výtlk. Hnal sa po chodníku opreteky, ibaže bez súperov. Na zemi sedel bezdomovec a opieral sa o budovu. Brigham prebehol popri ňom, zháčil sa a vrátil. Mal zopár dolárov, ktoré si odkladal na slávnostný obed. Dva si nechal a zvyšok dal bezdomovcovi, ktorý sa široko usmial a povedal: „Boh vám žehnaj.“
„V pohode,“ odvetil Brigham a znovu sa dal do behu.
Keď na križovatke zasvietila červená, letmo sa rozhliadol doľava, doprava a frngol cez cestu. Vodič bieleho kamióna sa mu tesne vyhol a hlasno zatrúbil. Brigham nechápal, ako je možné, že ho také obrovské vozidlo nezvalcovalo. Zakýval a zakričal: „Sorry!“, no nespomalil.
Kongresové centrum bolo napratané po strop. Vyše dvesto čerstvo vyštudovaných právnikov dnes skladalo prísahu. V Salt Lake City sa prísaha vždy konala v Salt Palace. Brigham dúfal, že bude občerstvenie, lebo ešte nič nejedol, ponáhľal sa z práce rovno do centra.
Riaditeľ základnej školy, kde zastával pozíciu „technika údržby“ – tak sa po novom volal školník –, mu dal na dopoludnie voľno, ale hneď po obede sa mal vrátiť. Brigham nepochyboval, že bude v Utahu prvým školníkom s právnickým titulom.
Prebehol cez ulicu. Budovu nedávno rekonštruovali, no aj tak vyzerala ako basketbalová hala, ktorou bývala. Plagáty pozývali záujemcov na komiksový veľtrh Salt Lake Comic Con spred troch mesiacov.
Brigham bral schody po dvoch, preletel cez niekoľko dvier a zase hore po ďalších schodoch. Vo veľkej sále sa hmýrilo dvesto novopečených právnikov, zatiaľ čo ich rodinní príslušníci si sadali na skladacie stoličky a fotografovali mobilmi.
Vmiesil sa do davu kandidátov. Takmer všetci sa poznali, lebo chodili buď na Utahskú univerzitu, alebo na Univerzitu Brighama Younga. On prišiel z Tulane. Po vyčíňaní hurikánu Katrina museli jeho školu zavrieť. Neprestúpil inam, radšej počkal, kým ju znovu otvoria, vrátil sa a doštudoval. Chcel si odbaviť prax niekde na vidieku. Vo veľkých mestách pripadal jeden právnik na šesť, sedem obyvateľov. Trh bol taký presýtený, že si nikto nevedel nájsť džob. Zamestnávatelia buď málo platili, alebo očakávali, že firme zasvätíte život. Nemal chuť ani na jedno z toho, preto si našiel miesto tak ďaleko od New Orleansu, ako sa dalo: v Salt Lake City v Utahu.
„Dámy a páni, prosím, posaďte sa,“ zaznelo odkiaľsi.
Priniesli ďalšie skladacie stoličky pre zúčastnených. Brigham si sadol na koniec radu vedľa muža s nezapálenou cigarou v ústach. Predsedníčka utahského Najvyššieho súdu niekoľko minút rozprávala o majestáte a dôležitosti práva a o tom, ako pripomenula svojmu manželovi lekárovi, že kým jeho predchodcovia pred dvesto rokmi liečili ľudí prikladaním pijavíc na telo, pionieri jej povolania spísali americkú ústavu. Historka vyvolala pobavený smiech.
Potom sa rektor Utahskej univerzity rozhovoril o dôstojnej právnickej reholi a pridal niekoľko anekdot z toho jedného roku, keď sa aktívne venoval právu, než sa dal na dráhu akademika.
Miesto za rečníckym pultom opäť zaujal sudca a vyzval kandidátov, aby vstali. Brigham ho spolu s ostatným poslúchol. Sudca predniesol prísahu, vždy prečítal vetu a počkal, kým ju po ňom zopakujú:
Uznávam zvrchovanosť zákonov štátu Utah a zákonov Spojených štátov amerických a budem ich dodržiavať.
Uznávam platnosť ústavy štátu Utah a ústavy Spojených štátov amerických.
Budem dodržiavať etický kódex advokáta schválený Najvyšším súdom štátu Utah.
Budem rešpektovať súdne dvory a predstaviteľov súdu.
Nezúčastním sa na nijakom súdnom konaní alebo procese, ktorý uznám za nespravodlivý, a nebudem zastupovať nijakú stranu v konaní, ktoré bude podľa práva pochybného charakteru, okrem prípadov, keď bude žalovaná strana obvinená z civilného deliktu. Pri zastupovaní procesných strán budem využívať iba prostriedky slúžiace pravde a cti. Nikdy sa nepokúsim zavádzať porotu ani sudcu vykonštruovaným alebo nepravdivým tvrdením.
Zachovám tajomstvo, ktoré mi zverí zastupovaná strana, a neprijmem nijakú odmenu spojenú so zastupovaním procesnej strany, ak o tejto odmene nebude strana vopred uzrozumená alebo ju neschváli súd.
Zdržím sa akýchkoľvek osobných invektív a nebudem vopred spochybňovať česť alebo povesť strany alebo svedka, ak mi to nenariadi sudca v prejednávanom prípade.
Nikdy, z akýchkoľvek osobných pohnútok, neodmietnem zastupovať bezbranných a utlačovaných, ani nijakej osobe nezamedzím prístup k výkonu spravodlivosti.
Brigham opakoval tie slová nadšený, vzrušený a vystrašený zároveň. Keď zložili prísahu, desiatky príbuzných zajasali a zatlieskali svojim milovaným. Jeho neprišiel podporiť nikto, preto sa vyparil, len čo si prevzal osvedčenie.
Na rohu budovy stál predavač párkov v rožku, Brigham si kúpil jeden so všetkými prílohami. Potom si sadol na obrubník, jedol a obzeral si osvedčenie. Čítal si stále dokola: sídlo súdu, jeho meno a potvrdenie, že môže vykonávať advokátsku prax. Môže začať radiť ľuďom a brať za to peniaze. Kútiky úst mu roztiahol úsmev, no hneď zasa zmizol. Musí sa vrátiť do školy a navliecť si overal.
Dojedol párok a rýchlym krokom zamieril nazad, osvedčenie o členstve v advokátskej komore si niesol zastrčené pod pazuchou.
Tretia kapitola
Amanda Pierceová sedela v aute a prechádzala prstom po hranách pištole. Rukoväť, hlaveň, váha v dlani. V Utahu každý nosil zbraň, v puzdre za opaskom, všetkým na očiach, ale ona až doteraz necítila potrebu ozbrojiť sa. Salt Lake City bolo vzhľadom na pomery v krajine bezpečné mesto. Policajti tu zadržiavali ľudí najmä za jazdu pod vplyvom alkoholu, alebo keď u nich našli marihuanu.
Zo schodov súdu schádzali dvaja policajti a medzi sebou viedli muža. Vyzeral celkom normálne, akurát mal na sebe oranžový overal s nápisom UTAH D.O.C. na chrbte a zboku na nohavici. Zápästia mal pevne stiahnuté putami. Bol to veľký muž, tučný a súčasne svalnatý, meral dobre vyše metra osemdesiat. Vyzeral drsne a na krku mu spod goliera vykúkalo tetovanie ako pozostatok nejakej choroby.
Amanda sklopila zrak na pištoľ. Nachvíľu zatvorila oči. Keď ich otvorila, pozrela na fotografiu zavesenú na spätnom zrkadle: šesťročné dievča v halloweenskom kostýme, princezná s čarovným prútikom a v ligotavých ružových črievičkách.
Na líca jej vyhŕkli slzy. Vzlykala, nedokázala sa tomu ubrániť. Stislo jej hrdlo, mala pocit, že nevládze dýchať. Takto plakala niekoľkokrát denne. Sprvu slzám vzdorovala, chcela si zachovať statočný výraz. Ale nikoho tým neoklamala, a najmenej seba. Rana sa jej nikdy nezacelí, už nikdy nebude tým, kým bývala. A vždy keď nemala iné starosti, z očí sa jej vykotúľali slzy.
Znovu pozrela na muža. Smial sa na niečom, čo povedal jeden z policajtov.
Vložila zbraň do kabelky a vystúpila z auta. Barla na zadnom sedadle bola ošarpaná, gumená pätka sa odlupovala. Tá barla v nej vyvolávala spomienky na Kandahár, kde jej nášľapná mína odtrhla nohu pod kolenom. Zaváhala, potom si vsunula barlu pod pazuchu a zamierila k budove súdu.
Obloha bola sivá. Salt Lake City patrilo medzi najhoršie znečistené mestá v Spojených štátoch. Niekoľko za sebou nasledujúcich guvernérov dovoľovalo veľkým výrobcom, aby do vzduchu vypúšťali, čo sa im zachce. A pretože mesto leží v údolí, obklopené vrchmi, znečistenie nemalo kadiaľ uniknúť. Amande sa zdalo príznačné, že práve v ten deň bolo vo vzduchu toľko svinstva.
So sklonenou hlavou zamierila cez trávnik k budove súdu. Pri obrubníku parkoval väzenský anton saltlakeského obvodu, policajt za volantom čakal, kým naložia pasažiera. Amanda prešla po chodníku k väzňovi a jeho eskorte. Vystúpila po niekoľkých schodoch. Keď sa od nej vzdialili, zastala a obrátila sa.
Prudko vytasila pištoľ. Každý deň za posledný týždeň si predstavovala túto chvíľu. A vždy sa jej v predstavách odohrala v spomalenom zábere. Myslela si, že potrvá dlhšie, kým vytiahne zbraň, že bude mať čas na rozmyslenie. Myslela si, že policajti odvádzajúci väzňa stihnú zareagovať a on si uvedomí, čo ho čaká. Chcela, aby ju videl a vedel, že je to ona.
Zdvihla zbraň. „Hej!“
Muž a policajti sa obrátili. V tvárach sa im zračilo prekvapenie, jeden z policajtov siahol po zbrani.
„Toto je za Tabithu!“ zvolala.
Spúšť išla stisnúť ľahko. Muž otvoril ústa, z ktorých sa vydrala iba prvá hláska slova, keď sa doňho zavŕtala guľka. Druhá a tretia minuli cieľ, ale zvyšok zásobníka nie. Roztrhali mu tvár, sila nárazu ho odhodila dozadu a zrútil sa na schody.
Policajt vytiahol zbraň, no Amanda už svoju odhodila a dvihla ruky. Usmievala sa, zatiaľ čo po tvári jej stekali slzy, a usmievala sa, aj keď k nej priskočil policajt a pocítila na zápästiach ľadový dotyk oceľových pút.