Tajuplný a magický svet Neila Gaimana
Richard Mayhew žil ako celkom obyčajný človek. Mal nudný život, ničím výnimočný...až kým jedného dňa nezachránil otrhané dievča, čo sa pred ním zrazu objavilo zranené na ulici. Ani sa nenazdal a ocitol sa vo svete, o akom sa mu nesnívalo v najhorších – a ani najlepších – snoch.
Pod ulicami Londýna sa totiž rozprestiera svet, o ktorom väčšina z nás nikdy nepočula. Je to svet príšer, svätcov, vrahov a anjelov, rytierov v lesklej zbroji aj bledých diev v čiernom zamate. Svet tých, ktorí doň prepadli štrbinami z nášho, horného sveta.
Je to svet akoby naruby. Richard sa stretáva s veľkými inteligentnými krysami, tajomným markízom de Carabas, aj s padlým anjelom, ktorý utiekol zo zničenej Atlantídy.
Londýnske podzemie je úžasná krajina plná spletitej mytológie, kde ani tie najobyčajnejšie veci nie sú také, ako sa na prvý pohľad zdajú.
Nikdekoľvek od Neila Gaimana vám možno spočiatku bude pripomínať Alenku v ríši divov. Neuveriteľné a nepredvídateľné postavy, úžasné miesta, mágia, kúzla...
Príbeh sa začína pozvoľna, akoby opatrne, no potom naberie spád a tie správne grády. Sledujeme tiež premenu Richarda, ktorý bol stereotypným, nudným chlapíkom, no stretnutie s dievčinou ho začalo meniť. Stával sa z neho úplne nový človek.
Začítajte sa do knihy Nikdekoľvek:
Poslednú noc pred odchodom do Londýna si Richard Mayhew bohvieako neužíval.
Teda, začal tým, že si užíval: užíval si karty na rozlúčku, užíval si objatia viacerých nie celkom neatraktívnych mladých dám zo svojho okolia, užíval si varovania pred nástrahami veľkomesta a biely dáždnik s mapou londýnskeho metra, na ktorý sa mu poskladali kamaráti. Užíval si aj prvých niekoľko pív. Postupne si to však s každým ďalším pivom užíval o niečo menej, až kým nesedel na obrubníku pred krčmou v malom škótskom mestečku a nezvažoval výhody a nevýhody toho, že sa pogrcia. Vtedy si to už neužíval ani trocha.
Kamaráti v krčme ďalej oslavovali jeho očakávaný odchod s vervou, ktorá mu už začínala pripadať až trocha desivá. Sedel na obrubníku, pevne sa držal zavretého dáždnika a uvažoval, či odchod do Londýna je naozaj taký dobrý nápad.
„Mal by si dávať lepší pozor,“ varoval ho škrípavý starecký hlas. „Pôjdu po tebe, ani sa nenazdáš. Možno ťa aj zabasnú. Vôbec by ma to neprekvapilo.“ Z úzkej tváre pripomínajúcej vtáčí zobák ho sledovala dvojica očí s prenikavým pohľadom. „Si v poriadku?“
„Áno, ďakujem,“ odvetil. Mal čerstvú tvár s chlapčenským nádychom, mierne zvlnené orieškovohnedé vlasy. Celkovo pôsobil mierne dokrkvaným dojmom človeka, čo sa práve zobudil. Bol vďaka nemu oveľa príťažlivejší pre opačné pohlavie, ako by si bol myslel.
Starenina tvár zjemnela. „Na, chudáčik malý,“ povedala a vložila mu do ruky päťdesiatpencovku. „Ako dlho si už na ulici?“
„Nie som bezdomovec,“ vysvetľoval jej strápnene a pokúšal sa dať jej mincu späť. „Vezmite si tie peniaze, prosím. Nepotrebujem ich. Vyšiel som len na chvíľu na čerstvý vzduch. Zajtra odchádzam do Londýna,“ dodal.
Podozrievavo si ho premerala, prijala od neho päťdesiatpencovú mincu a schovala ju kamsi do záhybov kabáta a šálu, čo mala na sebe. „Ja som v Londýne bola,“ zverila sa mu. „Vydala som sa tam.
Bol to však mrcha chlap. Matka mi vravela, že sa nemám vydávať doďaleka, ale bola som mladá a krásna, aj keď by si to už dnes asi neuveril. Šla som za hlasom srdca.“
„O tom nepochybujem,“ povedal Richard s čoraz trápnejším pocitom. Presvedčenie, že sa pogrcia, v ňom však pomaly slablo.
„Niežeby mi to nejako pomohlo. Bola som bez domova, takže viem, aké to je,“ pokračovala starena. „Preto som si myslela, že aj ty si bezdomovec. Načo ideš do Londýna?“
„Našiel som si tam prácu,“ oznámil jej pyšne.
„Akú?“
„No... s cennými papiermi,“ odvetil podstatne neistejšie.
„Ja som bola tanečnica,“ prezradila mu a začala nemotorne poskakovať po chodníku do rytmu piesne, ktorú si k tomu falošne hmkala. Potom sa knísala zboka nabok, ako keď sa spomaľuje detský vĺčik, a nakoniec zastala tvárou k Richardovi. „Nastav ruku,“ prikázala mu. „Prečítam ti budúcnosť.“ Poslúchol ju. Chytila mu dlaň do vrásčitých rúk, pevne ju stisla a hneď nato niekoľkokrát zažmurkala ako sova, ktorá zhltla myš a teraz zisťuje, že jej ani trocha nesadla. „Čaká ťa dlhá cesta do...“ spustila zaskočene.
„Do Londýna,“ pomohol jej.
„Nielen do Londýna...“ Znova sa odmlčala. „Aspoň nie do žiadneho Londýna, čo poznám.“ V tej chvíli sa spustil jemný dážď. „Je mi to ľúto,“ pokračovala. „Začína sa to dverami.“
„Dverami?“
Prikývla. Dážď zosilnel. Hlasno čľapkal na strechy aj asfalt ulice. „Na tvojom mieste by som si dávala veľký pozor na dvere.“
Richard sa trocha vratko pozviechal na nohy. „Dobre,“ povedal, aj keď si nebol ani trocha istý, ako sa stavať k informácii tohto typu. „Budem. Vďaka.“
Dvere krčmy sa otvorili a na ulicu sa vyvalilo svetlo a zvuky.
„Richard! Si v pohode?“
„Jasné, že som. Hneď sa vrátim.“ Starena sa už šuchtala ulicou v hustom daždi, čo jej zmáčal šaty. Richard cítil, že by pre ňu mal niečo urobiť, ale peniaze jej dať nemohol. Rozbehol sa za ňou po úzkej ulici. Mokla mu tvár aj vlasy. „Nech sa páči,“ povedal. Chvíľu zápasil s poskladaným bielym dáždnikom, potom našiel tlačidlo a stisol ho. Vnútri to cvaklo a nad hlavou sa mu roztvorila veľká mapa Londýna s linkami rôznych farieb a samostatne označenými stanicami.