Zločin v uliciach
Martin Novák bol v Bratislave sotva pár hodín, keď sa vo svojom byte stal obeťou vraždy. Objaví ho sestra, ktorá v jeho neprítomnosti byt prenajímala. Vzápätí prichádza na Slovensko jeho snúbenica, ktorá vyšetrovateľom prezradí, že Martin mal z niečoho strach, a preto sa nechcel vracať do rodného mesta.
Bývalá podnájomníčka zase nahlási, že zmizol jej priateľ, hovorca ministerstva a syn poslankyne. Policajti z Jednotky boja s organizovaným zločinom majú plné ruky práce, ale do vyšetrovania sa im neustále pletie súkromná detektívka Paula Santorisová. Ako bývalú policajtku ju neuspokojuje hľadanie stratených psov či iné banálne prípady, a tak sa znova a znova púšťa do boja so zločincami v hlavnom meste.
Aj za tú cenu, že si poriadne zavarí...
„Keď naposledy pátrala po vrahovi, takmer ju to stálo život. To, že sa nemá pliesť pod nohy podsvetiu, jej ešte vždy pripomínal šrám na čele. Ďalší mala na duši. Nebolo by na mieste bagatelizovať všetky tie omyly v jej citovom živote.“
Zločin v uliciach je slovenské krimi, napínavé a také aktuálne. O vrahoch, zlodejoch, priekupníkoch drog, pasákoch aj hazarde. Ak spadnete do tejto žumpy, už len tak ľahko z nej nevyleziete. Pohltí vás a prináša zároveň také zisky, že sa ich dobrovoľne nevzdáte.
Vojtech Beniczky je pseudonym slovenského autora, ktorý okrem písania miluje rockovú hudbu a turistiku.
Zdroj:
Ikar
Začítajte sa do krimirománu Zločin v uliciach:
Na nábreží pofukoval teplý vánok, z veľkej výletnej lode kývali deti. Na chodníku sa priamo pod nohami tých dvoch rozpŕchol kŕdeľ holubov. Mali navzájom prepletené prsty a usmievali sa. Prechádzky po dunajskom nábreží si Paula Santorisová počas letných prázdnin vychutnávala plnými dúškami.
Prežila nádherné leto. Takmer by zabudla na všetky tie hrôzy, ktorými si nedávno prešla. Takmer…
Bol piatok, chýlilo sa k večeru a Bratislava sa pripravovala na posledný víkend pred začiatkom nového školského roka. Paulu trocha znepokojovala predstava, že spoločné chvíle s Alexom, ktoré trvali od začiatku júla, budú teraz musieť obmedziť. Deťom sa končili prázdniny — vedela predsa, že si začala s učiteľom. Bude sa s tým musieť zmieriť.
S Alexom sa spoznali počas jej prvého a zároveň posledného prípadu, na ktorom pracovala krátko pred prázdninami, v čase, keď už oľutovala nápad živiť sa prácou detektíva.
Pomohol jej identifikovať páchateľa. Paula sa v jeho prítomnosti cítila nezvyčajne príjemne a trocha ju mrzelo, že sa ju nepokúsil zbaliť. Potom sa náhodne stretli v mestskej knižnici.
Akoby to bolo len včera. Paula zháňala starú knihu o forenznej vede. Odrazu stáli v tej knižnici oproti sebe zoči-voči a usmievali sa na seba. Zasa to cítila. Alex ju priťahoval, to si musela priznať. Možno svojou bezprostrednosťou a bezstarostnosťou. Koniec koncov, aj šarmom. Vždy sa jej páčili vyšportovaní muži a na hlavu bez vlasov si rýchlo privykla.
Čas potom plynul šialene rýchlo, ani sa nenazdala a prázdniny sa skončili. Leto si náramne žili. Veľa sa spolu prechádzali, smiali a dokonca aj tancovali. Paula nikdy netancovala s takou chuťou ako toto leto. A milovali sa. Paula bola po veľmi dlhom čase konečne spokojná so svojím životom.
A teraz sa jej zazdalo, akoby tie nádherné chvíle potajme odvieval vánok. Zastrčila si za ucho neposlušný prameň svetlých vlasov a pevnejšie sa privinula k Alexovi.
Žiakom a učiteľom sa už začala škola, no slnko pálilo ako uprostred leta. Paula sedela na gauči vo svojej obývačke a počúvala hudbu. Na stole ležala kniha o forenznej vede, ku ktorej sa doteraz vôbec nedostala, a slané tyčinky.
Niekto zazvonil. Strhla sa. Spomenula si na bývalú nájomníčku, ktorej rodičia prenajímali tento byt, kým ona márnila čas v Prahe s jedným zo svojich životných omylov. Iba Klaudia Lazoríková mala kľúč od brány a nezvonila zdola. Pravdepodobnosť, že je to niekto zo susedov, bola mizivá.
Paula na seba hodila župan, prikročila k dverám a nazrela cez priezor do chodby. Hlasno vzdychla a otvorila. Stála vzpriamene, ale trocha sa knísala. Paula zvraštila čelo. Veľké hnedé oči na ňu prosebne hľadeli, obrovské prsia sa nebezpečne približovali. Paula o tejto žene nikdy nemala najlepšiu mienku, no dnes bola navyše pripitá.
„Ahoj,“ povedala s dikciou opilca a smutne sa usmiala.
„Čo tu chceš, Klaudia? A ako to, že stále používaš môj kľúč od brány? Mal ti slúžiť, len kým si bola mojou nájomníčkou, ale už dávno ňou nie si!“ vybuchla Paula namiesto pozdravu.
„Vrátim ti ho. Len mi pomôž,“ žobronila Klaudia a vtackala sa do bytu.
„Stalo sa niečo?“ Paula prekvapene hľadela na nevítaného hosťa.
„Potrebujem súrne detektíva a spomenula som si na teba. Ty si detektív, však?“ bľabotala.
„Áno som… Mohla si mi zavolať.“
„To som teda nemohla. Ani neviem, či doma používaš pevnú linku, lebo ja nie. Mám len tvoje číslo na český mobil, ktorý máš vypnutý, odkedy si sa sem nasťahovala. Takže jediná možnosť bola osobný kontakt.“
Paula prevrátila oči.
„Dobre, tak teda poď ďalej,“ povedala skôr ironicky, keďže Klaudia už stála v predsieni.
Prešli do obývačky a Paula priniesla minerálku. Klaudia sa nedbalo usadila na gauči. Hľadela Paule do očí neprítomným pohľadom, akoby zabudla, kvôli čomu prišla. Od ich posledného stretnutia pribrala najmenej päť kíl.
„Hovorila si, že zháňaš detektíva…“ Paula vycítila, že jej bude musieť s rozprávaním pomôcť.
„Áno, stratil sa Attila,“ vychrlila Klaudia s prižmúrenými očami.
„Počkaj, začni od začiatku. Kedy a kde sa to stalo?“
„Včera. V nedeľu. Bola som na žúre u kamaráta v jednom byte v Starom Meste. Okrem mňa len samí chalani. Pili sme, tancovali a potom sme sa trocha odviazali a…“
Paula zdvihla zrak k stropu. O telesných chúťkach svojej nájomníčky sa dozvedela hneď po návrate do bytu a jej prvým krokom bola výmena matracov.
„Dobre, to ma nezaujíma. Hovor len k veci.“
„Attila zmizol včera ráno. Všade sme ho hľadali, pýtali sme sa na ulici, vylepovali sme plagátiky s jeho fotografiou…“
Klaudia si vzdychla a odpila z minerálky. Paula sústredene počúvala a nepokojne triasla nohou.
„Zabili sme tým celé poobedie. Večer niekto zavolal kamarátovi na mobil a pýtal peniaze za informáciu, kde nájdeme Attilu.“
„Koľko?“
„Päťsto.“
„Volali ste na políciu?“ zaujímala sa Paula.
„Nie. Sú to všetko chlapci z dobrých rodín a netúžia sa dostať do médií.“
Paula prevŕtala nevítanú návštevu pohľadom.