Ako sa vysnívaný život zmení na nočnú moru?
Keby ste sa ocitli pred rozhodnutím, ktoré vám navždy zmení život, zaváhali by ste?
Erin je dokumentaristka a jej kariéra sa sľubne rozvíja. Práve pracuje na projekte o návrate prepustených väzňov do života.
Mark je príťažlivý investičný bankár s veľkými plánmi, ktoré však akosi nevychádzajú. Vášnivo zaľúbení mladomanželia sa vydajú na svadobnú cestu snov na tropický ostrov Bora Bora. Užívajú si more, slnko, piesok a jeden druhého. Pri potápaní v azúrovom mori však niečo nájdu.
Novomanželia sa zrazu ocitnú pred nebezpečným rozhodnutím: majú svoje tajomstvo prezradiť, alebo si ho nechať pre seba? Veď ak sa o ňom nikto iný nedozvie, komu tým ublížia? Pokušeniu napokon neodolajú a následky na seba nedajú dlho čakať.
Nemôžete predsa zachrániť všetkých, však?
Niekedy jednoducho musíte zachrániť sami seba.
Triler Niečo vo vode nás núti klásť si otázku – čo by som v takej situácii urobil ja? A naozaj poznáme svojich najbližších, či sami seba? Poznáme svoje vlastné hranice?
Myslíme si, že robíme správne veci...ale čo ak sa pred vami objaví príležitosť na dokonalý zločin?!
Catherine Steadmanová je herečka a spisovateľka. Objavila sa v hlavných úlohách v britskej televízii aj na javisku vo West Ende. V roku 2016 ju navrhli na Cenu Laurencea Oliviera pre najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe za jej výkon v divadelnej hre Oppenheimer. V Spojených štátoch sa preslávila úlohou Mabel Lane Foxovej v seriáli Downton Abbey.
Zdroj:
Ikar
Začítajte sa do novinky Niečo vo vode:
Sobota 1. októbra
Hrob
Položili ste si niekedy otázku, ako dlho trvá vykopanie hrobu? Ak nie, už si ju ani neklaďte - trvá to celú večnosť. Ak áno, svoj odhad vynásobte dvomi.
Zaiste ste to videli vo filme: spotený hrdina, možno so zbraňou pritisnutou k hlave, kope pod sebou jamu, kým sa neocitne vo svojom vlastnom hrobe, hlbokom stoosemdesiat centimetrov. Alebo dvaja smoliarski zlodeji sa hádajú uprostred bláznivého chaosu a lopatami vyhadzujú hlinu k oblohe, ľahko ako v kreslenom filme.
Lenže skutočnosť vyzerá inak. Kopanie jamy je drina. Nie je na tom nič ľahké. Hlina je pevná, ťažká a pomalá. Vlastne to je čertovsky ťažké.
Aj nudné a zdĺhavé, no treba to urobiť.
Stres, adrenalín a zúfalá živočíšna potreba zvládnuť to vás poháňajú vpred približne dvadsať minút a potom sa zrútite.
Svaly na rukách aj na nohách sa vám napínajú až ku kostiam, telo máte ako v ohni. Srdce vás bolí od doznievajúceho adrenalínového šoku, hladina cukru vám klesne a narazíte do imaginárnej steny. Napriek silnému nárazu je vám jasné ako facka, že bez ohľadu na neznesiteľnú únavu tú jamu jednoducho treba vykopať.
Čoskoro chytíte druhý dych. V maratóne tá chvíľa nastane približne v polovici trasy, keď vám novosť pohybu zovšednie a pochopíte, že musíte dokončiť tie neradostné, prekliate preteky. Vložili ste do nich všetko, čo máte, neodvolateľne ste sa zaviazali. Všetkým priateľom ste oznámili, že pobežíte maratón, a prehovorili ste ich, aby prispeli na dobročinný projekt, o ktorom máte iba nejasnú predstavu. Previnilo sľúbili väčší príspevok, než pôvodne zamýšľali, lebo kedysi na univerzite absolvovali charitatívnu jazdu na bicykli, ktorej podrobnosťami vás nudia zakaždým, keď sa opijú. (Ešte vždy hovorím o maratóne, tak zostaňte so mnou.) Potom ste každý večer behali v parku s píšťalami pulzujúcimi bolesťou a so slúchadlami na ušiach, lebo ste chceli vyzvať na súboj vlastné telo a zistiť, kto zvíťazí. Problém je však v tom, že ho nesleduje nikto okrem vás a že nikomu okrem vás na ňom nezáleží. Je to skrátka iba o vás a vašej snahe o prežitie. Pri kopaní hrobu máte pocit, akoby stíchla hudba, no vy sa nesmiete zastaviť. Keby ste prestali tancovať, zomreli by ste.
A tak kopete ďalej. Robíte to, lebo druhá možnosť je oveľa horšia ako kopanie bezodnej jamy v tvrdej zemi udupanej lopatou, ktorú ste našli v kôlni neznámeho starca.
Kopete a pred očami sa vám mihajú farby: zrakové vnemy spôsobené metabolickou stimuláciou neurónov vo vizuálnom kortexe, vyvolanou nedostatočným okysličovaním a nízkou hladinou glukózy. V ušiach vám reve krv – môže za to nízky krvný tlak spôsobený dehydratáciou a nadmernou námahou. A vaše myšlienky? Tie plávajú pokojnými vodami vášho vedomia. Podchvíľou vystrčia hlavu nad hladinu, no zakaždým zmiznú, skôr než ich zachytíte. Myseľ máte celkom prázdnu. Váš centrálny nervový systém spracúva tento vysiľujúci pohyb ako situáciu bojuj, alebo zomri, cvičením stimulovaná neurogenéza a „vyplavovanie endorfínov spôsobené cvičením“, ktoré je čoraz populárnejšou témou športových časopisov, utlmujú činnosť vášho mozgu a zároveň ho chránia pred trvalou bolesťou a stresom z fyzicky namáhavej práce.
Vyčerpanie spôsobené behom alebo kopaním je fantastický emocionálny buldozér.
Približne po štyridsiatich piatich minútach usúdim, že stoosemdesiat centimetrov je v prípade tohto hrobu nereálna hĺbka. Tak hlboko kopať jednoducho nevládzem. Meriam stošesťdesiatsedem centimetrov. Ako z tej jamy vôbec vyleziem? Jej kopaním som sa ocitla v nezávideniahodnej situácii.
Podľa prieskumu YouGov z roku 2014 stošesťdesiatsedem centimetrov je ideálna výška pre Britku - priemerný Brit by ju u svojej partnerky zjavne uvítal. Takže mám šťastie a Mark takisto. Bože, kiež by tu bol so mnou!
Ak sa neprekopem do stoosemdesiatcentimetrovej hĺbky, koľko zeme ešte musím vykopať? Aká hĺbka bude stačiť?
Telá zvyčajne nájdu, ak hrobár kopanie jamy odflákol. Nechcem, aby sa mi to stalo, verte mi. Po takom výsledku rozhodne netúžim. Odfláknutý pohreb, rovnako ako každá odfláknutá práca, má zvyčajne tri príčiny:
- nedostatok času,
- slabá iniciatíva,
- nedôslednosť.
Pokiaľ ide o čas, na vykopanie hrobu mám tri až šesť hodín. Tri hodiny sú môj konzervatívny odhad a šesť hodín je dĺžka denného svetla zostávajúca do súmraku. Ešte mám čas.
Myslím, že iniciatívna som dosť. Dva mozgy sú lepšie ako jeden... aspoň dúfam. Stačí, keď budem postupovať krok za krokom.
A príčina číslo tri: nedôslednosť? Bože, veľmi mi na tom záleží! Viac než na čomkoľvek v celom svojom doterajšom živote.
Deväťdesiatjeden a pol centimetra je minimálna hĺbka odporúčaná ICCM (Ústavom správy cintorínov a krematórií). Viem to, lebo som si to vygúglila, skôr než som začala kopať. Vidíte, bola som iniciatívna! Čupla som si vedľa tela do blata plného mokrého lístia a v nevystopovateľnom mobile patriacom mŕtvole som našla informáciu, ako sa správne pochováva telo. Ak mŕtvolu nakoniec nájdu (ale to sa určite nestane) a z mobilu získajú údaje (dúfam, že sa im to nepodarí), z histórie vyhľadávania bude fantastické čítanie.
Po dvoch hodinách prestanem kopať. Jama je hlboká necelý meter. Nemám pri sebe meracie pásmo, no spomínam si, že meter je približne výška od zeme po rozkrok. Výška najvyššieho skoku, ktorý sa mi podaril počas prázdninovej jazdy na koni pred dvanástimi rokmi, krátko pred odchodom na univerzitu. Bol to darček na moje osemnáste narodeniny. Čudné, čo všetko človeku uviazne v pamäti, však? Ale teraz som tu, po pás v hrobe, a spomínam na jazdecké preteky. Mimochodom, vyhrala som na nich druhú cenu. Mala som z nej obrovskú radosť.
V každom prípade vykopala som jamu s približnou hĺbkou deväťdesiat centimetrov, so šírkou šesťdesiat centimetrov a s dĺžkou stoosemdesiat centimetrov. Áno, trvalo mi to dve hodiny.
Znovu opakujem: vykopať hrob je veľmi ťažké.
Kvôli lepšej predstave dodávam, že výsledok môjho dvojhodinového úsilia - jama s rozmermi 90 cm x 60 cm x 180 cm - predstavuje kubický meter alebo 1,5 tony zeme, čo približne zodpovedá hmotnosti hatchbacku, dospelej belugy alebo priemerného hrocha. Rovnaké množstvo hliny som premiestnila hore a kúsok doľava od miesta, kde sa nachádzalo predtým. A tento hrob je hlboký iba necelý meter.
Očami preletím zablatený kopec a rukami sa opriem o okraje jamy. Aj keď sa mi predlaktia trasú pod mojou vlastnou váhou, napokon sa z nej vyškriabem. Telo teraz leží oproti mne pod roztrhanou nepremokavou plachtou, jej kobaltová farba žiarivo kontrastuje s hnedou lesnou pôdou. Našla som ju zavesenú na konári stromu na odpočívadle vedľa cesty. Mĺkvu spoločnosť jej tam robila rovnako opustená chladnička s mraziacim priečinkom, ktorého dvierka ticho vŕzgali vo vetre. Niekto ich už zrejme nepotreboval, a tak ich tam vyhodil.
Na vyhodených predmetoch je niečo smutné, nemyslíte? Pôsobia bezútešne, ale svojím spôsobom sú krásne. V istom zmysle som sem prišla vyhodiť mŕtvolu.
Chladnička tu už strávila nejaký čas. Viem to, lebo som ju videla z okna auta, keď sme tadiaľto prechádzali pred tromi mesiacmi, a odvtedy si po ňu nikto neprišiel. Mark a ja sme sa vracali do Londýna z Norfolku, kde sme oslávili naše výročie. Pripadá mi zvláštne, že za tie tri mesiace sa mi - vlastne nám - tak veľa prihodilo, zatiaľ čo tu sa nič nezmenilo. Toto miesto vyzerá ako vyčkávací priestor existujúci mimo času. Možno ho nikto nenavštívil od príchodu majiteľa chladničky a odvtedy uplynulo bohviekoľko času. Chladnička určite pochádza zo sedemdesiatych rokov. Pôsobí staromódne a masívne, akoby ju vyrobili z tehál - monolit uprostred vlhkého anglického leta. Na tejto čiernej skládke strávila aspoň tri mesiace a nikto ju neodviezol. Hneď mi bolo jasné, že sem okrem nás nikto nepríde. Nijakí pracovníci mestských služieb, večne nespokojní miestni obyvatelia píšuci listy mestskej rade alebo ranostaji na prechádzke so psami sa nebudú potkýnať po mojom kameňolome. Toto je najbezpečnejšie miesto, ktoré mi zišlo na um. A tak sme teraz tu. Chvíľu potrvá, kým sa zem znovu usadí. Ale myslím, že chladnička aj ja máme dosť času.