Storočný starček je späť. A ešte vtipnejší!
Tentoraz skríži cestu Putinovi, Merkelovej, Trumpovi, aj Kimovi. Práve vyšlo pokračovanie jedného z najväčších bestsellerov Jonasa Jonassona
Stojedenročný starček, ktorý sa obával, že priveľa myslí.
Hoci má starček o rok viac je stále nesmierne zábavný, plný láskavého humoru a úplnou zhodou náhod sa ocitá na miestach, kde sa rieši svetová diplomatická kríza, či plány s jadrovými zbraňami. Podľa milovníkov Jonassonových kníh je Stojedenročný starček ešte vtipnejší a je takmer nemožné ho pustiť z ruky.
Všetko sa začalo výletom teplovzdušným balónom na počesť Allanových stoprvých narodenín a štyrmi fľašami šampanského. Allan a jeho priateľ Julius sa tešili na nádherný výhľad, lenže balón bez pilota a s odtrhnutým ventilom sa nečakane odlepil od zeme a vzlietol. Dvaja vzduchoplavci tvrdo pristáli v mori. Zachránila ich severokórejská loď. Vo sne by im nenapadlo, že kapitán lode pašuje aktovku plnú uránu pre vodcu Kim Čong-una na jeho tajné plány s jadrovými zbraňami.
Allan Karlsson a Julius Jonsson sa tak ocitli uprostred šialenstiev celosvetovej diplomatickej krízy. V centre pozornosti sú jadrové zbrojenie, kohútie zápasy medzi mocnými, hlúposť, zloba a úskoky. Počas svojho putovania Allan narazí okrem Kima aj na Donalda Trumpa, Vladimira Putina, Angelu Merkelovú či švédsku ministerku zahraničných vecí, ktorá si udivene kladie otázku, či toto všetko je naozaj možné. Allana celý čas naviguje jeho najcennejší majetok – čierna tabuľka, teda iPad. V nej nachádza všetko, čo za niečo stojí, ale ešte viac toho, bez čoho by sa celkom rád zaobišiel.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:
„Mojím zámerom bolo pripomenúť udalosti dvadsiateho storočia, aby sme na ne nezabudli a nemali tendenciu dopúšťať sa tých istých chýb. Svoje posolstvo som sa usiloval zabaliť do láskavého humoru. Kniha sa pomerne rýchlo rozšírila po svete. No svet sa ani zamak nezlepšil,“ vysvetľuje autor Jonas Jonasson.
Jonasson sa venoval konzultačnej činnosti v oblasti médií a nakoniec založil vlastnú mediálnu agentúru OTW. Ale po dvadsiatich rokoch práce sa rozhodol radikálne zmeniť život, predal všetko, čo mal, a odsťahoval sa na juhovýchod Švédska.
Neskôr žil vo švajčiarskom kantóne Ticino, kde dokončil svoj celosvetovo úspešný debut Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, ktorý bol aj sfilmovaný.
V slovenčine vyšli aj ďalšie jeho diela Analfabetka a Zabijak Anders.
Zdroj:
Ikar
Prečítajte si úryvok z knihy Stojedenročný starček:
Indonézia
Luxusný život na rajskom ostrove by uspokojil hocikoho. Ibaže Allan Karlsson nikdy nebol hocikto a nemienil tak skončiť ani v stoprvom roku svojho života. Nejaký čas si so zadosťučinením užíval vylihovanie na ležadle pod slnečníkom a popíjanie objednávaných rôznofarebných drinkov. Najmä keď mal po boku svojho najlepšieho a jediného kamaráta, nenapraviteľného podvodníčka Juliusa Jonssona.
Ibaže starého Juliusa a ešte staršieho Allana zanedlho začalo unavovať ničnerobenie, najmä keď nemali nič iné na práci, iba míňanie miliónov, ktoré sa im v cestovnej taške podarilo previezť zo Švédska.
Nie že by na užívaní bolo niečo zlé. Skôr jednotvárne. Julius sa to pokúsil zmeniť tým, že prenajal stopäťdesiat stôp dlhú jachtu aj s posádkou, takže spolu s Allanom mohli s parádnymi udicami v ruke vysedávať na prednej palube. Mohlo to byť naozaj príjemné vytrhnutie z nudy, pravda, keby mali radi rybárčenie. Alebo keby im chutili ryby. Výlety na jachte však spôsobili len to, že kamaráti opäť robili to isté, čo na pláži. Konkrétne nič.
Allan si na Juliusove narodeniny vymyslel, že z USA dá letecky dopraviť Harryho Belafonteho, aby kamarátovi zaspieval tri pesničky. Mimochodom, za veľa peňazí málo muziky. Harry sa napokon zdržal aj na večeru, hoci si za to nepýtal príplatok. No aspoňže spolu strávili večer, ktorý sa vymykal zo zaužívaného stereotypu.
Práve Belafonte priviedol Allana k názoru, že Julius má slabosť na novú, modernú hudbu. Julius ocenil kamarátovo gesto a ani nehlesol o tom, že hosťujúci umelec bol mladý koncom druhej svetovej vojny. Napokon, v porovnaní s Allanom bol Belafonte stále iba dieťa.
Hoci návšteva hviezdy svetového formátu na Bali sa stala skôr len farebnou bodkou v sivej jednotvárnosti, predsa však výrazne ovplyvnila Allanovu a Juliusovu budúcnosť. Nie tým, čo Belafonte zaspieval či povedal, ale tým, čo si so sebou priviezol a čomu pri raňajkách pred cestou domov venoval najväčšiu pozornosť. Bolo to akési zariadenie, čierna tabuľka s nahryznutým jablkom na jednej strane, na druhej s obrazovkou, čo sa rozsvietila po stisnutí nejakého gombíka. Harry ho stláčal jednostaj. Chvíľami nespokojne hundral, v nasledujúcom okamihu sa pre zmenu spokojne pochechtával. A vzápätí znova frflal. Allan nikdy nebol dotieravý zvedavec, to rozhodne nie, no všetko má svoje medze.
„Nepatrí sa, aby som sa vám rýpal v súkromí, mladý pán Belafonte, ale nedá mi, aby som sa neopýtal, čomu sa venujete. Vari sa v tom... v tomto tu... niečo deje?“
Harry Belafonte pochopil, že Allan nikdy predtým nevidel tablet, preto mu ho s nadšením predviedol. Tá vecička vie ukázať, čo sa odohráva vo svete, čo sa už stalo, ba ešte viac, čo sa len stane. Podľa toho, čo sa na nej stlačí, ukážu sa obrázky aj filmy, skrátka, všetko, na čo si človek zmyslí. A dokonca aj to, na čo ani nepomyslí. Pri stisnutí ďalších gombíkov sa zo zariadenia vyvalí hudba. A pri ďalších sa tá čudná tabuľka rozreční. Očividne bola ženského rodu, predstavila sa ako nejaká Siri.
Po raňajkách a predvádzaní prístroja si Belafonte zobral kufrík, čiernu tabuľku a vydal sa na letisko, aby odletel domov. Na rozlúčku mu mávali Allan, Julius aj riaditeľ hotela. Umelcov taxík ešte ani poriadne nezmizol z dohľadu, keď sa Allan obrátil k riaditeľovi a poprosil ho, aby mu zohnal presne takú tabuľku, akú má Harry Belafonte. Pestrý a meniaci sa obsah pobavil storočného starčeka väčšmi než čokoľvek iné.
Riaditeľ sa práve vrátil z konferencie o hotelových službách, čo sa konala v Jakarte, kde sa dozvedel, že hlavnou úlohou personálu nie je iba poskytovať služby, ale preháňať to s nimi. Na dôvažok si uvedomil, že páni Karlsson a Jonsson sú dvaja z najlepších hostí v celých dejinách turizmu na Bali. Niet divu, že riaditeľ mal už nasledujúce ráno pre pána Karlssona pripravený tablet. A k tomu ešte aj mobilný telefón. Ako bonus.
Allan nechcel vyzerať nevďačne, preto nepovedal, že telefón rozhodne nevyužije, keďže všetci, ktorým by mohol zavolať, sú už tridsať i viac rokov po smrti. S výnimkou Juliusa, pochopiteľne. Tomu však nikto nemohol volať. Práve to sa teraz malo zmeniť.
„Nech sa ti páči,“ povedal Allan kamarátovi. „Vlastne to je riaditeľov darček pre mňa, ale okrem teba nemám s kým telefonovať, no ty si sa mi doteraz nemal ako ozvať.“
Julius sa mu poďakoval za láskavosť a odpustil si poznámku, že Allan mu naďalej nemôže telefonovať, pre zmenu z opačného dôvodu.
„Len ho nezapotroš,“ pripomenul mu Allan. „Vyzerá draho. A pritom predtým boli telefóny lepšie, mali pevné miesto, šnúra viedla zo steny a človek vždy vedel, kde ho nájde.“
***
Čierna tabuľka sa stala Allanovým najcennejším majetkom. Navyše ju používal gratis, lebo keď šéf hotela požiadal predajcov v Denpare, aby tablet a telefón nachystali na prevádzku podľa najlepšieho vedomia, podpísal zmluvu, čo okrem iného značilo, že sim karta patrí hotelu, ktorý týmto zdvojnásobil výdavky za telekomunikačné služby, hoci nikto nechápal prečo.
Storočný starček sa naučil, ako táto čudesná vecička funguje, a sotva ráno otvoril oči, okamžite ju zapol, aby zistil, čo sa stalo za uplynulú noc. Najväčšmi ho bavili drobné a očarujúce správičky z celého sveta. Ako napríklad tá o stovke lekárov a sestričiek z Neapola, ktorí sa v práci striedali pri zapisovaní a odpisovaní, takže hoci nikto z nich nepracoval, všetci dostávali plat. Alebo informácia z Rumunska, podľa ktorej za korupciu odsúdili také množstvo štátnych úradníkov, že v celej krajine do posledného miesta zaplnili väznice. A že doteraz neuväznení úradníci našli riešenie problému v legalizácii korupcie, lebo to ich zbavilo nutnosti stavať nové väznice.
Allan a Julius sa dopracovali k novému rannému rituálu. Starý sa zakladal na Allanových pravidelných ponosách, keď sa pri raňajkách zakaždým sťažoval na kamarátovo chrápanie, čo sa ozývalo aj cez stenu. Nový rituál sa začínal rovnako, no Allan ho oživil rekapituláciou toho, čo našiel vo svojej tabuľke. Krátky spravodajský súhrn sa Juliusovi spočiatku pozdával, najmä keď odviedol pozornosť od jeho chrápania. Nadchol ho predovšetkým rumunský nápad, ako urobiť z nezákonnosti čosi zákonné. Veď si len predstavte, o koľko ľahšie by sa žilo podvodníkovi v takejto krajine!
Túto predstavu mu Allan rýchlo vybil z hlavy postrehom, že keby zákony legalizovali podvod, definícia ako taká by stratila opodstatnenie. Julius mal už-už na jazyku návrh, aby sa z Bali okamžite presťahovali do Bukurešti, vzápätí však stratil záujem. Radosť z drobných krádeží a podvodov predsa spočíva v tom, že o niečo pripravíte niekoho, kto si to vlastne zaslúži a ani to nebude brať zle či priveľmi osobne. Ak sa však zavádzanie či klamstvo nemá pokladať za podvod, potom to všetko nestojí za nič.
Allan ho utešoval, že Rumuni určite vyjdú do ulíc, aby protestovali proti plánom politikov aj úradníkov. Rumuni vo všeobecnosti nie sú až tak veľmi filozoficky založení ako tí, ktorí o tom všetkom rozhodujú. Tí po zrelej úvahe dospejú k záveru, že podvodníkov treba zatvoriť, odhliadnuc od titulov, postavenia a dostatku či nedostatku miesta vo väzniciach.
Na Bali sa rozhovory pri hotelových raňajkách čoraz častejšie zvrtli na tému, na ktoré miesto sveta by sa Julius s Allanom mohli vybrať, lebo tu im začína byť otupno. No a keďže hlavnou správou dnešného rána bola informácia, že na severnom póle je o dvadsať stupňov teplejšie než zvyčajne, Allan zvažoval, či by to nemohla byť dobrá alternatíva.
Julius si napchal do úst opekané rezance, pokojne doprežúval a potom vyhlásil, že pre seba ani Allana nepokladá severný pól za vhodné riešenie. Najmä ak sa tam naozaj začal topiť ľad. Julius totiž ľahko prechladne, ak sa mu namočia nohy. Okrem toho tam žijú ľadové medvede a o tých vie iba toľko, že od narodenia každé ráno vstávajú hore zadkom. To sa nedá povedať o hadoch na Bali, tie sa aspoň boja ľudí.
Allan usúdil, že sa netreba čudovať, ak medveď stráca náladu, keď sa mu pod nohami topí ľad. Ak to nemá dopadnúť naozaj zle, zrejme by mal – kým je čas – prejsť niekam, kde bude pevná pôda pod nohami. A to by mohla byť radšej Kanada, lebo v USA je opäť nový prezident. Ozaj, už o tom hovoril Juliusovi? A ten nový prezident nepustí cez hranice hocikoho.
Ale áno, Julius už počul o Trumpovi. Tak sa volá, však? Ľadový medveď je síce biely, ale cudzinec. Takže by si nemal robiť priveľké nádeje.
Novinky v Allanovej čiernej tabuľke sa vyznačovali tým, že boli buď veľké, alebo malé. Tie veľké bývali dosť nudné. Allan sa im nevyhýbal, no vyhľadával skôr malé a nezvyčajné, lebo zo slona komára neurobíš, iba naopak.
Počas prvých sto rokov svojho života sa Allan nikdy nezamýšľal o perspektívach ľudskej existencie. Jeho nová hračka mu však ukázala, že svet je mimoriadne nebezpečný. Tým si potvrdil správnosť rozhodnutia, podľa ktorého svetu jednoducho ukázal chrbát a staral sa iba o seba.
Spomenul si na rané detstvo, keď si zarábal ako poslíček v továrni na výrobu pušného prachu vo Flene. Polovica tamojších robotníkov venovala čas túžobnému očakávaniu červenej revolúcie, kým druhá polovica sa desila hrozby zo strany Číny a Japonska.
Pojem žltá hrozba sa zakorenil v časoch starých Rimanov a v spisoch, kde sa vykresľoval scenár, podľa ktorého biely svet jedného dňa pohltí žltý.
Allan sa o tieto farebné odchýlky nezaujímal a rovnakú cestu razil aj po druhej svetovej vojne, keď sa najodpornejšou zo všetkých farieb stala hnedá. Nevšímal si to, rovnako ako príklon ľudí k novej ideológii. Tá vyjadrovala skôr túžbu po niečom než proti niečomu. Prerazila najmä rečami o svetovom mieri, pomaľovanými karavanmi, kvetmi a v niektorých prípadoch hašišom. Všetci milovali všetkých, iba Allan nemal rád nikoho a nič. Okrem svojej mačky. Nie že by bol zatrpknutý, jednoducho – bol taký.
Kvetinové obdobie vo svete vydržalo, až kým sa k moci nedostali Margaret Thatcherová a Ronald Reagan, ktorí k tomu pristúpili z inej strany. Podľa nich bolo oveľa praktickejšie ľúbiť sám seba a vlastný úspech. No a keď už teda treba narýchlo nájsť, koho nemať rád, potom tu boli Rusi. Iná hrozba vo všeobecnosti ani nejestvovala, a Reagan navyše zobral sovietskemu komunizmu vietor z plachiet tým, že rečnil o plánoch na vesmírny systém obrany, ktorý sovietske rakety zničí už vo vzduchu, čím zabezpečí pre všetkých mier a radosť. Pravda, okrem tej polovice ľudstva, ktorá nemala na každodenný chlieb, a zopár tisícov britských baníkov, ktorí nemali nijaké bane. Najnovšie si už netreba robiť ťažkú hlavu zo všetkých naokolo, stačí sa s nimi znášať. Klapalo to, kým sa opäť neobrátil vietor.
Možno trochu nečakane však hnedí nenápadne urobili comeback. Tentoraz nedorazili z Nemecka, teda aspoň nie v prvom slede. Dokonca ani v druhom. Ale zato sa vynorili v rade iných krajín. Ani USA neboli prvé, ale prostredníctvom novozvoleného prezidenta sa stali najvýznamnejšími. Ťažko povedať, do akej miery mu zhnedla duša, zdá sa, že sa to menilo zo dňa na deň. Odrazu už nestačilo byť najlepším rančerom, nutnosťou sa stalo otvorene pohroziť Západu a skomplikovať mu život. Veď každému podľa jeho zásluh, však?