Jeho smrť bola majstrovským dielom
Svoj život zasvätil umeniu.
Jeho smrť bola majstrovským dielom
Leonard Lawson bol uznávaný profesor stredovekého umenia. Žil pokojný život na predmestí Liverpoolu spolu s dospelou dcérou. Nikto netušil, že by mohol mať nepriateľov, až kým ho Louise nenašla zavraždeného. Než skolabovala, naskytol sa jej bizarný pohľad na starcovo skaličené a deformované telo poskrúcané podľa výjavu z jedného umeleckého diela.
Detektívka hlavná inšpektorka Eve Clayová musí pri pátraní po vrahovi, ktorý v Merseyside oživil stredoveké hrôzy, bojovať s vlastnými démonmi, aby rozlúštila temnú symboliku miesta činu. Päťdesiat rokov trvajúce mlčanie prelomil odkaz napísaný krvou.
Mlčať je zlato je remeselne výborne zvládnutý krimi román, ktorý si bez problémov viete predstaviť na televíznej obrazovke. Niektoré scény sú obzvlášť realisticky a plasticky popísané, takže skôr pre silnejšie povahy.
Mark Roberts sa narodil a vyrástol v Liverpoole, kde navštevoval Univerzitu sv. Františka Xaverského. Dvadsať rokov bol učiteľom, pričom posledných trinásť rokov pracoval s deťmi s ťažkým mentálnym postihnutím.
Zdroj:
IKAR
Začítajte sa do novinky Mlčať je zlato:
Prológ
Štvrtok 24. októbra 1985
„Eve, ďakujem veľmi pekne, že si za mnou prišla,“ rozplývala sa pani Trippová. Spoza stola sa usmiala na Eve stojacu vo dverách jej kancelárie.
Eve bola celá zadychčaná, pretože pribehla zo záhrady, kde hrala futbal so staršími chlapcami. „Nemáte za čo, pani Trippová.“
Prívetivé správanie pani Trippovej prinútilo Eve, aby sklopila zrak a vyskúšala jednoduchý trik. Chcela sa presvedčiť, či sa jej nesníva. Uprela pohľad na svoje čierne tenisky a prikázala si, Pokrč palce. Pokrčila palce na nohách a presvedčila sa. Bola pri plnom vedomí a všetko to bolo skutočné.
„Poď, dieťa, posaď sa,“ povzbudila ju pani Trippová. Vlasy mala čerstvo naondulované a v nich širokú žltú stuhu.
Ste pristará a pritučná na to, aby ste sa čo len pokúšali vyzerať ako Madonna, pomyslela si Eve.
Usmiala sa na tučnú riaditeľku Katolíckeho detského domova svätého Michala, pozrela jej do očí a rozhodne vykročila k jej stolu. Potom si sadla na stoličku pred ním.
„Máš pekný dres.“
Dievčina sklopila zrak. Mala na sebe modré ponožky nariasené na členkoch, biele krátke nohavice a modro-biele tričko. Holenné kosti mala umazané od hliny a trávy, pretože sa pred niekoľkými minútami pošmykla, keď oberala súpera o loptu.
„Aj mne sa páči,“ odvetila Eve. „Len by som bola radšej, keby ho nesponzorovala Hafnia.“
„A to už prečo?“
„Hafnia je výrobca mäsových konzerv. V Dánsku. Šunka. Absolútna zlomyseľnosť voči zvieratám.“
„Ach, Eve, koľkokrát sme sa už o tom rozprávali?“ Pani Trippová sa zachichotala, v očiach sa jej však nezračil úsmev. „Rastieš a musíš jesť mäso ako súčasť vyváženej stravy.“
„Keď budem veľká...“
„Áno, viem! Viem...“
Nastalo ticho. Pani Trippová sa zahľadela do diaľky, tak ďaleko, ako jej to dovolili štyri steny kancelárie. Eve pozrela do okna za chrbtom pani Trippovej. Na oblohe nad riekou Mersey sa črtali dve vodorovné červené čiary, akoby nejaký obor prešiel dvomi krvavými prstami cez sivé jesenné mraky.
„Ako si vyrástla. Pamätám si, keď si prvý raz sedela presne na tej istej stoličke.“
„Aj ja,“ usmiala sa Eve. Bolo to hrozné. „Ste veľmi zaneprázdnená žena, pani Trippová. Toľko detí. A zamestnancov. Ako vám môžem pomôcť?“
Pani Trippová tleskla a hlasno sa zasmiala. „Otázka nestojí, ako môžeš ty pomôcť mne, ale ako môžeme my pomôcť tebe.“
Z kúta sa ozval osamelý vzdych. Eve tam pozrela, z tieňa vystúpil do tlmeného svetla miestnosti vysoký chudý muž so snehobielymi vlasmi, celý v čiernom, až na biely kolár.
Cestou k stolu zatvoril kartónový fascikel napchatý papiermi. Eve vedela, že sú v ňom záznamy, čo si o nej viedli. Muž mal za ľavým uchom tenkú, ručne šúľanú cigaretu. Pozrela mu do tváre, upieral na ňu oči, v ktorých sa nezračila ani štipka úsmevu. Vstala, kňaz sa pomaly približoval, premeriaval si ju, premýšľal, pokyvoval hlavou.
Fascikel položil na stôl pani Trippovej a Eve s čudesným pocitom, že tento okamih už kedysi prežila, prečítala svoje meno napísané hrubou čiernou fixkou: EVETTE CLAYOVÁ.
„Toto je otec Anthony Murphy. Otec Murphy, toto je Evette Clayová.“
Otec Murphy si strčil šúľanú cigaretu medzi pery, nechtom palca rýchlo šuchol o červený konček zápalky a zapálil voľné vlákna tabaku. Z plných pľúc si potiahol a vzápätí vyfúkol tenký prúd dymu.
„Zdravím ťa, Eve,“ zadunel jeho hlas. Hovoril strojenejšie ako televízny hlásateľ.
„Dobrý deň, otec Murphy.“ Opäť si sadla, kňaz zostal stáť.
„Koľko máš rokov?“ spýtal sa.
„Toľko, čo Matuzalem.“ Zasmiala sa, ale iba sama.
„To by som aj tipoval.“
„Sedem a pol, otče, ak vám ide o čísla.“
Ďalšiu otázku si domyslela. „A tu žijem niečo vyše roka.“
„Dovtedy si bola v Detskom domove svätej Kláry u sestry Filomény?“
„Áno.“ Nálada jej poklesla. „Poznali ste sestru Filoménu, otče?“
„Nie.“ Vlákenko nádeje, spojenie, sa rozplynulo. „Si sklamaná, Eve?“
„To, že ste kňaz, ešte neznamená, že poznáte všetky mníšky na svete. Len mi napadlo...“
„Otec Murphy nie je iba kňaz, aj keď už to samo osebe predstavuje veľkú zodpovednosť,“ skočila jej do reči pani Trippová. „Je aj plne kvalifikovaný lekár.“
„Aha,“ odvetila Eve a snažila sa prejaviť čo najväčšie nadšenie.
„Prišiel som sa na teba pozrieť, Eve.“ Na stôl pani Trippovej padol popol.
Ja nie som chorá, pomyslela si, ale nepovedala nič.
„Treba priznať, Eve, že si sa raz či dvakrát správala naozaj zvláštne,“ poznamenala pani Trippová. Eve vedela, čo bude nasledovať. „Keď si spustila požiarny poplach.“
„Bola to nehoda. Bol tam Jimmy Peace. Dosvedčil to.“
Pani Trippová sa obrátila k otcovi Murphymu. „Všetci ju tu majú radi. Personál aj deti. Ľudia kvôli nej robia výnimky.“
„Nie, nerobia, hovoria pravdu,“ namietla Eve.
„Ráno na Vianoce si odmietla vstať z postele a rozbaliť si darčeky.“
„Bolo mi smutno, nevedela som prestať myslieť na Filoménu. Vstala som až naobed. A darčeky som si rozbalila pri čaji. A potom som urobila to, čo robím väčšinou. Prijala som skutočnosť, že je mŕtva. A pokračovala som ďalej. Čo iné mi zostáva?“ Hrozilo, že jej vyhŕknu slzy, ktoré sa jej hromadili za očami, no hlas v jej vnútri sa rozkričal: „Neopováž sa, neopováž sa, neopováž sa!“ Prehnal sa ňou nával hnevu, a vzápätí lúč svetla. Spomienka na najtvrdšie dievča, s akým sa kedy stretla v opatrovníckom systéme, Natašu Sedemnástku, a na poslednú radu, ktorú jej dala pred odchodom z Domova svätého Michala: „Nedaj na sebe poznať, že máš depku, inak ťa pošlú do cvokárne!“
„Ježišikriste!“ vyhŕkla Eve, všetky kúsky skladačky do seba zapadli.
„Eve, tu nie je dovolené rúhať sa!“
„Modlím sa. A prosím Ježiša, aby mi dal silu.“
Eve vstala, odvrátila sa od pani Trippovej a vystrela sa čo najvyššie pred kňazom. V prísnych očiach mu pohrávala iskierka úsmevu.
„Otec Murphy, smiem sa vás niečo spýtať, prosím?“
„Pravdaže.“
„Nie ste náhodou cvokár?“
„Radšej lekár.“ Potiahol si z cigarety a odklepol popol na dlážku. Získaval si Evine sympatie.
„Som rada, že ste prišli, otče.“
„Naozaj?“
„Áno. Presne takého muža tu potrebujeme.“
„Myslím, že by bolo dobré porozprávať sa o minulosti,“ ozvala sa pani Trippová.
„Aj ja, aj ja,“ súhlasila Eve. „Ďakujem vám, otče.“ Sadla si oproti pani Trippovej. „Minulosť. Áno, rozprávajme sa o minulosti.“
Pozrela na kňaza, dolnú polovicu tváre mu zakrývala ruka, v ktorej držal cigaretu. Spomenula si na scénu z televíznej komédie, ktorú raz pozerala.
„Pani Trippová, porozprávajte mi o svojom detstve,“ povedala.
Červenšie než tvár pani Trippovej boli iba čiary na oblohe nad riekou Mersey.
„Choď hrať futbal, než sa zotmie,“ prehovoril otec Murphy. „Počul som o tvojej veľkej strate a o sestre Filoméne viem dosť na to, aby som si bol istý, že by bola na teba nesmierne hrdá, ako ju zvládaš v takom útlom veku. Nech ťa Boh žehná, Eve. Ešte sa stretneme. Vedz, že sa budem za teba modliť.“
„Ďakujem vám za pochopenie, otče.“
Usmial sa a nad hlavou jej urobil kríž.
Kým kráčala k dverám, ticho v miestnosti bolo ako melasa. Zatvorila za sebou dvere a skontrolovala chodbu. Bola prázdna. Vyčkávala.
„Odklepli ste popol na môj stôl a na koberec!“ sťažovala sa pani Trippová.
„A vy ste márnili môj čas,“ odvetil kňaz. „Čo je väčší hriech? Je duševne úplne zdravá, a to napriek všetkému, čo musela prestáť. Zásluha patrí sestre Filoméne, ktorá ju zachránila z moci temnoty a vychovala z nej dieťa, akým je teraz.“
Nasledovalo ticho. Kým sa kňazove kroky blížili k dverám na kancelárii, Eve trávila jeho slová.
Rozbehla sa po chodbe, tak rýchlo ešte nikdy neutekala.
Bežala. Bežala. Bežala, akoby mala za pätami diabla.