Trikrát Agatha Christie: Smrť a vraždy
Vynikajúci výber na 500 stranách vás nadchne. Hercule Poirot ukazuje svoje najlepšie kúsky a hoci má vo všetkých troch prípadoch do činenia s mimoriadne rafinovanými páchateľmi, jeho povestné malé sivé bunky ani v jednom z nich nezlyhajú.
Smrť v oblakoch
Počas letu z Paríža do Croydonu Hercula Poirota premôžu driemoty, a keď sa tesne pred pristátím preberie, vysvitne, že jedna z cestujúcich, istá madame Giselle, je mŕtva. Vyzerá to, že zomrela na srdcový záchvat alebo na uštipnutie osou, ktorá počas letu obťažovala viacerých pasažierov, no Poirot objaví skutočnú príčinu jej smrti: malý šíp s jedovatým hrotom, vystrelený z nejakej trubice či fúkačky, akú používajú domorodé kmene. Niet pochýb, že madame Giselle zavraždili...
geniálny príbeh, ktorý vás udrží v napätí až do posledných strán. V úvode knižky nájdete aj schému zadnej paluby Prometea a viete si tak lepšie predstaviť, kde kto sedel a ako to vyzeralo.
Vraždy podľa abecedy
Táto detektívka z roku 1936 patrí k najslávnejším a najlepším dielam Agathy Christie. V prímorských letoviskách na juhu Anglicka vyčíňa sériový vrah. V anonymných listoch, ktoré posiela slávnemu detektívovi, vopred upozorňuje na miesto najbližšej vraždy. Aj výber obetí podľa abecedy svedčí o metodickej mysli, čo sa rozhodla hodiť rukavicu samému Herculovi Poirotovi.
Ak máte radi postavu slávneho belgického detektíva, tento príbeh musíte prečítať. Remeselne zručne napísaná detektívka s nečakaným rozuzlením.
Smrť pani McGintyiovej
Tichou dedinkou Broadhinny na malebnom anglickom vidieku otrasie surová vražda: starú upratovačku McGintyovú ktosi zniesol zo sveta silným úderom do tyla. Podozrenie ihneď padne na jej podnájomníka Jamesa Bentleyho, čudáckeho mladého muža bez prostriedkov. Súd Bentleyho uzná vinným, no inšpektor Spence má napriek tomu silné pochybnosti o jeho vine, a tak sa s prosbou o pomoc obráti na svojho známeho, súkromného detektíva Hercula Poirota. Len čo sa Poirot oboznámi s prípadom, rozhodne sa stoj čo stoj zabrániť poprave nevinného človeka a vypátrať skutočného vraha. Netuší však, že tým sa aj jeho život ocitol vo vážnom ohrození...
Ako napísal Birmingham Post, „Je to klasická Christie... nešetrí falošnými stopami a od tých skutočných odvádza našu pozornosť vždy v tom najsprávnejšom okamihu.“
Všetky tri detektívky nájdete v tomto vynikajúcom komplete 3x Hercule Poirot 2.
Zdroj:
IKAR
Prečítajte si úryvok z knihy VRAŽDY PODĽA ABECEDY:
V tomto príbehu som upustil od svojho zvyku opisovať iba udalosti a výjavy, na ktorých som sa priamo zúčastnil. Preto sú niektoré kapitoly napísané v tretej osobe.
Rád by som čitateľa ubezpečil, že udalosti v týchto kapitolách vychádzajú zo skutočnosti. Ak som si dovolil určitý romantický odklon pri opise myšlienok a citov niektorých osôb, nazdávam sa, že sa veľmi neodlišujú od skutočnosti. Môžem dodať, že ho „odobril“ aj môj priateľ Hercule Poirot.
Na záver mi dovoľte poznamenať, že ak som venoval priveľký priestor niektorým vedľajším osobným vzťahom, čo vyplynuli z tejto nezvyčajnej reťaze zločinov, urobil som to len preto, lebo sa nazdávam, že medziľudské a osobné vzťahy by sa nikdy nemali obchádzať. Hercule Poirot ma raz neobyčajne dramaticky presvedčil, že vedľajším produktom zločinu môže byť aj romantika.
Pokiaľ ide o vyriešenie prípadu takzvaných abecedných vrážd, Poirot ukázal svoju genialitu a dôvtip pri riešení záhady uňho dosiaľ nevídaným spôsobom.
1
List
V júni 1935 som sa zavítal domov zo svojho ranča v Južnej Amerike na šesť mesiacov. Prežívali sme tam ťažké časy. Ako všetci ostatní, aj my sme trpeli svetovou krízou. V Anglicku bolo treba kadečo povybavovať a úspech som mohol dosiahnuť, len ak to urobím osobne. Moja žena ostala doma, aby sa starala o ranč.
Je azda zbytočné spomínať, že jedna z mojich prvých návštev po príchode do Anglicka patrila starému dobrému priateľovi Herculovi Poirotovi.
Zistil som, že býva v jednom z najmodernejších londýnskych bytov. Obvinil som ho, že si vybral dom najmä pre geometrický tvar a rozmery.
„Správne, milý priateľ, nepoznám príjemnejšiu symetriu pre oko, vy vari áno?“
Odvetil som, že symetrie je priveľa, a na dôvažok som utrúsil narážku na starý vtip otázkou, či v tejto hypermodernej ubytovni nenútia aj sliepky znášať štvorhranné vajcia.
Poirot sa schuti zasmial. „Ach, spomínate si? Bohužiaľ, veda zatiaľ neprinútila sliepky prispôsobiť sa moderným časom, naďalej znášajú vajcia rozličnej veľkosti a farby!“
Premeral som si s láskou starého priateľa od hlavy po päty. Vyzeral výborne – ani o deň starší, odkedy sme sa videli naposledy.
„Očividne ste vo forme, Poirot,“ poznamenal som. „Vôbec nestarnete. Naopak, povedal by som, že od nášho posledného stretnutia vám šedín ešte ubudlo, ak je čosi také vôbec možné.“
Obdaril ma širokým úsmevom. „Prečo by to nebolo možné? Je to tak.“
„Nechcete mi hádam naznačiť, že vám vlasy nešedivejú, ale černejú?“
„Presne to chcem naznačiť.“
„Ale to je vedecky nemožné.“
„Prečo?“
„Je to nenormálne… neprirodzené.“
„Starý dobrý Hastings, dôverčivý a so širokým srdcom! Za tie roky ste sa ani trochu nezmenili! Vidíte záhadu, a hneď ju rozlúštite, sám neviete ako!“
Nechápavo som zízal naňho.
Zvrtol sa, vošiel do spálne, vrátil sa a podal mi fľaštičku.
Nechápavo som ju držal v ruke.
Stálo na nej:
Revivit. Prostriedok na obnovenie prirodzenej farby vlasov. Revivit nie je farba. V piatich odtieňoch. Popolavá, oriešková, tizianová, hnedá, čierna.
„Poirot!“ zvolal som. „Vy si si odfarbujete vlasy!“
„Konečne!“
„Preto ich máte tmavšie ako predtým!“
„Zásah.“
„Panebože,“ zastonal som, len čo som sa spamätal. „Keď prídem nabudúce, nebodaj zistím, že máte aj falošné fúzy – alebo ich už máte?“
Poirot sa mykol. Fúzy boli odjakživa jeho slabou stránkou. Bol na ne neobyčajne pyšný. Moje slová zaťali do živého.
„Božechráň, mon ami! Boh je mi svedkom, že ten deň je ešte ďaleko. Falošné fúzy! Quel horreur!“
Energicky sa poťahal za fúzy, aby ma ubezpečil, že neklame.
„Musím uznať, že ešte vždy vyzerajú úctyhodne,“ povedal som.
„N´est ce pas? Takými fúzmi sa nemôže pochváliť nikto v Londýne.“
Ani takou starostlivosťou o ne, pomyslel som si. Za nič na svete by som sa neranil jeho city a nevyriekol to nahlas.
Radšej som sa ho opýtal, či ešte sem-tam vykonáva svoje zamestnanie. „Viem, že pred niekoľkými rokmi ste odišli do dôchodku…“
„C´est vrai. Pestujem tekvice. No len čo sa naskytne nejaká vražda, pošlem ich bez váhania do čerta. Viem veľmi dobre, čo máte na jazyku – som ako primadona, ktorá všetkých ubezpečuje, že je to naozaj posledné vystúpenie. Ibaže to posledné vystúpenie sa opakuje donekonečna.“
Zasmial som sa.
„Nenájde sa výstižnejšie prirovnanie. Zakaždým si poviem: Toto je naposledy. No potom sa zasa niečo pritrafí. Ale priznám, milý priateľ, dôchodok nie je nič pre mňa. Ak sa sivé mozgové bunky neprecvičujú, skôr či neskôr zhrdzavejú.“
„Pochopiteľne,“ prikývol som. „Precvičujete si ich, ale s mierou.“
„Presne. Vyberám si. Dnešný Hercule Poirot sa ulakomí iba na čerešničky na torte.“
„Bolo tých čerešničiek veľa?“
„Pas mal. Nedávno som unikol len o vlások.“
„Myslíte pred zlyhaním?“
„Nie,“ Poirot sa zatváril zhrozene. „Nechýbalo veľa, aby mňa – Hercula Poirota – odstránili!“
Nevdojak som zahvízdal. „Iniciatívny vrah?“
„Skôr ľahkovážny ako iniciatívny,“ odvetil Poirot. „Presne tak – ľahkovážny. Ale nechajme to. Viete, Hastings, vo viacerých ohľadoch vás pokladám za svoj talizman pre šťastie.“
„Vážne?“ začudoval som sa. „V akom zmysle?“
Poirot odpovedal okľukou. „Len čo som počul, že prídete,“ pokračoval, „pomyslel som si: Niečo sa chystá. Nás dvoch čaká spoločný lov – ako za starých čias. Ak je tak, nebude to nič všedné. Bude to niečo,“ vzrušene rozhodil ruky, „niečo recherche – vyberané, fine…“ dodal, vychutnávajúc s nezvyčajným pôžitkom posledné, nepreložiteľné slovo.
„Namojhriešnu, Poirot,“ povedal som, „človek by si myslel, že si objednávate večeru v hoteli Ritz.“
„Zatiaľ čo zločin si nemôžete objednať? To je pravda.“ Vzdychol si. „Verím však v šťastie – alebo v osud, ak chcete. Je vaším osudom stáť vedľa mňa a dávať pozor, aby som neurobil neodpustiteľnú chybu.“