Špehuje susedov... až do toho osudného dňa
Ubehlo desať mesiacov, odkedy Anna Foxová naposledy vyšla zo svojho starého domu v New Yorku. Desať mesiacov putuje miestnosťami ako duch, desať mesiacov sa oddáva spomienkam, popíja (asi príliš) a bojí sa vyjsť von.
Anna trpí agorafóbiou, chorobným strachom z otvorených priestranstiev. Okno je jej jediným spojením so životom. Sedáva pri ňom deň čo deň a pozorne sleduje všetky zmeny v susedstve. Keď sa do domu naproti nasťahujú Russellovci, okamžite ju niečím priťahujú. Otec, matka a dospievajúci syn, obraz dokonalej rodiny, vzdialená ozvena Anninho niekdajšieho života. Iba Anna však vie, že zďaleka nie všetko je také uhladené ako na povrchu.
Noc pretne desivý výkrik. Vzápätí ďalší.
Kto však uverí žene, ktorá celé dni len postáva pri okne? Môže vôbec veriť sama sebe, spoľahnúť sa na svoje zmysly otupené samotou? Anna si uvedomuje, že ak chce dokázať zločin, najprv musí vyjsť z vlastnej ulity.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:
Žena v okne je napínavý triler, v ktorom autor výborne narába s atmosférou. Čítate denníkové zápisky Anny, ktoré sú často doplnené odkazmi na staré filmy a knihy. Je to takmer pohodové čítanie, ktoré plynie...no zároveň vo vás rastie aj napätie, neistota a očakávania. Odhaľujete ďalšie stopy a skutočnosti, ktoré sa možno odohrali...a možno nie. Zrazu neviete, čo je skutočnosť a čo len predstava.
A. J. Finn pracoval pre známe periodiká ako Los Angeles Times či Washington Post. Po desiatich rokoch života v Anglicku sa vrátil do rodného New Yorku a napísal knihu, hitchcockovský triler o žene, ktorá verí, že v susednom dome sa udial zločin. Na knižných veľtrhoch spôsobila senzáciu a patrí medzi najočakávanejšie debuty roka. Vychádza v tridsiatich šiestich jazykoch a pripravuje sa aj filmové spracovanie.
Začítajte sa do trileru Žena v okne:
Nedeľa 24. Októbra
Jeden
Manžel je takmer doma. Tentoraz ju pristihne.
Chýba tam záves aj roleta, v hrdzavočervenom dome číslo dvestodvanásť donedávna bývali čerství mladomanželia Mottovci, až kým sa čerstvo nerozviedli. Nestretli sme sa osobne, no našla som si ich na internete – jeho profil na LinkedIne, jej na Facebooku. Macy má stále uvedené, že je vydatá. Mohla by som im kúpiť svadobný dar.
Ako hovorím, ani len záclonka v okne. Dvestodvanástka tupo civie do ulice, zapýrená a strhaná. Sledujem, ako domáca pani vedie svojho dodávateľa do hosťovskej izby. Čo je s tým domom? Je to taký hospic lásky.
Ona je rozkošná prírodná červenovláska so zelenými očami a súostrovím drobných znamienok na krku. Je omnoho krajšia ako jej manžel, doktor John Miller, psychoterapeut. Áno, naozaj ponúka partnerské poradenstvo a je jedným zo štyristotridsaťšesťtisíc Johnov Millerov online. Tento konkrétny jedinec pracuje neďaleko Gramercy Parku a funguje iba na priame platby. Podľa zmluvy zaplatil za dom tri milióny šesťstotisíc. Musí mu to sypať.
O manželke veľa neviem, očividne však nie je gazdinká – bývajú tam už osem týždňov a obloky sú stále holé, fuj. Trikrát týždenne cvičí jogu, cupitá dolu schodmi, pod pazuchou zrolovaná karimatka, nohy v obtiahnutých legínach. Stopercentne niekde dobrovoľníči – každý pondelok a piatok odchádza krátko po jedenástej, ja práve vstávam, a vracia sa medzi piatou a pol šiestou, keď sa pomaly chystám na večerný film. (Dnešný výber: Muž, ktorý vedel príliš veľa po x-tý raz. Ja som zase žena, ktorá videla príliš veľa.)
Všimla som si, že poobede si rada vypije. Ja tiež. Ktovie, či si hrkne aj ráno. Ja hej.
Jej vek pre mňa zostáva záhadou, no určite je mladšia ako doktor Miller aj ako ja (a je v oveľa lepšej forme). Krstné meno si môžem nanajvýš domyslieť. Uvažujem o nej ako o Rite, pretože mi pripomína Hayworthovú v Gilde. Nemám najmenší záujem. Zbožňujem tú repliku.
Zato ja mám záujem. Nie o jej telo – hrbolčeky chrbtice, lopatky ako dve zakrpatené krídla, svetlomodrá podprsenka podopierajúca prsia. Keď niečo z toho zazriem v objektíve, odvrátim sa. Zaujíma ma život, aký vedie. Vlastne obidva. Je to o dva životy viac, než mám ja.
Manžel pred chvíľou vyšiel spoza rohu, hoci minulo iba poludnie, a manželka ešte ani poriadne nestihla zavrieť vchodové dvere za svojou návštevou. Niečo tu nehrá, v nedeľu sa doktor Miller so železnou pravidelnosťou vracia o štvrť na štyri.
Lenže dnes milý pán doktor naozaj kráča ulicou, z pootvorených úst sa mu derie dych, v jednej ruke sa hompáľa aktovka, manželská obrúčka žmurká. Zaostrím na nohy: tmavočervené oxfordky, naboxované, zbierajú jesenné lúče a pri každom kroku ich vracajú späť.
Namierim aparát na hlavu. Môjmu Nikonu D5500 s objektívom Opteka neunikne nič. Strapaté hnojisko vlasov, tenučké nekvalitné okuliare, v plytkých priehlbinkách na lícach ostrovčeky strniska. O topánky sa stará lepšie ako o vlastný ksicht.
Rýchlo späť do dvestodvanástky, kde sa Rita a neznámy návštevník chvatne zbavujú šiat. Mohla by som vytočiť informácie, zavolať jej na pevnú linku, poslať varovanie. Nespravím to. Sledovanie je ako fotenie prírody. Človek by nemal zasahovať do prirodzeného chodu vecí.
Doktor Miller bude o minútku pri vchodových dverách. Jeho žena luxuje ústami mladíkov krk. Bez blúzky.
Ďalšie štyri kroky. Päť, šesť, sedem. Ešte nanajvýš dvadsať sekúnd.
Vezme mu do zubov kravatu, zaškerí sa. Bojuje s gombíkmi na košeli. On jej zatiaľ cmúľa uško.
Manžel preskočí zlomenú dlaždicu na chodníku. Pätnásť sekúnd.
Doslova počujem, ako kravata vykĺzla z goliera. Odhodí ju na opačný koniec miestnosti.
Desať sekúnd. Priblížim si obraz, predok aparátu sa vysunie. Manžel zaborí ruku do vrecka a vyloví zväzok kľúčov. Sedem sekúnd.
Ona si rozpustí vlasy, siahajú jej až po plecia.
Tri sekundy. Už je na schodoch.
Zavesí sa mu na krk, vášnivo sa pobozkajú.
Strčí kľúč do zámky. Otočí.
Zaostrím na jej tvár. V očiach sa mihne zdesenie. Začula ho.
Spravím fotku.
Vtom sa otvorí jeho aktovka.
Vypadnú z nej papiere, unáša ich vietor. Znova namierim na doktora Millera, ústa zreteľne sformujú nevinné „dokelu“. Položí aktovku na verandu, opečiatkuje niekoľko papierov vyleštenými topánkami, zvyšné pochytá do rúk. Jeden list skončí v neďalekom kríku. Nevšimol si to.
Rita bleskovo strčí ruky do blúzky a zopne si vlasy. Vybehne z izby. Ohrdnutý milenec zoskočí z postele, schmatne kravatu a vopchá si ju do vrecka.
Vydýchnem, pripadám si ako balón, z ktorého uniká vzduch. Neuvedomila som si, že zadržiavam dych.
Otvoria sa vchodové dvere, Rita zbieha dolu schodmi a volá na manžela. Otočí sa, zrejme sa usmeje, neviem, nevidím. Rita sa zohne a zbiera papiere z chodníka.
Mladík sa zjaví vo dverách, jedna ruka vo vrecku, druhou máva na privítanie. Doktor Miller opätuje pozdrav. Vystúpi na verandu, vezme aktovku, chlapi si podajú ruku. Vojdú dnu, Rita ide poslušne za nimi.
Tak nič. Možno nabudúce.
Pondelok 25. Októbra
Dva
Pred chvíľou prehučalo popod okná auto, pomaly a vážne, ako keby to bol pohrebák, zadné svetlá sa rozpíjajú v tme. „Noví susedia,“ ozrejmím dcére.
„Ktorý dom?“
„Naproti cez park, dvestosedmička.“ Práve vyšli von, v súmraku pripomínajú prízraky, z kufra exhumujú škatule.
Ozve sa chlípanie.
„Čo ješ?“ opýtam sa. Dnes je čínsky večer, takže to bude lo mein.
„Lo mein.“
„Ale nemusela by si, aspoň kým hovoríš s matkou.“
Znova srkne, žuje. „Má-má...“ Zvykneme sa takto naťahovať, spravila z mamy má-mú, čo sa mi nikdy nepáčilo, znie to otrávene a znudene. „Nechaj ju,“ radí mi Ed. Dobre sa mu hovorí, on je stále otec.
„Mala by si ich pozdraviť,“ navrhuje Olivia.
„Rada by som, tekvička,“ odpoviem a kráčam na prvé poschodie, odkiaľ je lepší výhľad. „Všade sú tekvice. Každý sused má aspoň jednu. A Grayovci dokonca štyri.“ Stojím na podeste, v ruke pohár, na perách mi tancuje chuť vína. „Kiežby som ti mohla vydlabať tekvicu. Pripomeň ocovi, nech ti dáku kúpi.“ Odpijem a prehltnem. „Alebo radšej nech kúpi dve, jednu pre teba a jednu pre mňa.“
„Dobre.“
Zazriem svoj odraz v záchodovom zrkadle. „Si spokojná, zlatko?“
„Áno.“
„Nič ti nechýba?“ V New Yorku nikdy nemala veľa priateľov. Bola príliš plachá, príliš nenápadná.
„Nič.“
Pozriem do tmy navrchu schodiska. Cez deň dnu preteká slnko cez vyduté strešné okno, v noci sa svetlík zmení na čierne oko uprené do hlbín pod sebou. „Chýba ti Punch?“
„Ani nie.“ Nevychádzala ani s kocúrom. Raz na Vianoce ju poškriabal, zaryl jej pazúry do zápästia, dva rýchle zárezy severojužne a východozápadne. Na pokožke sa spravili krvavé piškvorky. Nechýbalo veľa a Ed by ho vyhodil von oknom. Teraz sa oňho starám ja, leží skrútený na gauči v knižnici a pozorne ma sleduje.
„Zavolaj mi ocka, tekvička.“ Stúpam po schodoch, pod nohami hrubý koberec. Ratanový. Kde sme nechali rozum? Hneď sa zašpiní.
„Čau, hviezda,“ privíta ma. „Noví susedia?“
„Áno.“
„Neprišli ti náhodou aj minule?“
„To bolo pred dvoma mesiacmi. Dvestodvanásť, Millerovci,“ otočím sa na schodoch.
„A títo prišli kam?“
„Do dvestosedmičky. Naproti cez park.“
„Sa nám to tam pekne mení.“
Stojím na podeste. „Sú dosť naľahko. Majú iba auto.“
„Sťahováci asi prídu neskôr.“
„Možno.“
Zavládne ticho, odpijem si vína.
Vrátim sa do obývačky, stojím pri kozube, v rohoch je tma ako vo vreci. „Počuj...“ začne Ed.
„Majú syna.“
„Čože?“
„Vravím, že majú syna,“ zopakujem a opriem sa čelom o studené sklo. V tejto časti Harlemu ešte len majú namontovať sodíkové lampy, ulicu osvetľuje iba úzky kosák mesiaca. Zreteľne však rozoznám siluety: muž, žena a vysoký chlapec prenášajú škatule k dverám. „Mladý chalan,“ dodám.
„Neprežívaj to tak.“
Skôr než sa nazdám, vyhŕknem: „Škoda, že tu nie si.“
Netuším, kde sa to vo mne vzalo. Ed je tiež zaskočený, prinajmenšom tak znie. Chvíľu je ticho.
„Potrebuješ sa dať dokopy,“ povie.
Tentoraz som ticho ja.
„Lekári vravia, že priveľa podnetov by ti nerobilo dobre.“
„To som povedala ja.“
„Si jedna z nich.“
Za chrbtom sa mi ozve prasknutie, z kozuba vyletí iskra. Plamene sa upokoja a tíško šemocú.
„Nepozveš ich k sebe?“ opýta sa ma.
Dopijem pohár. „Nadnes stačilo.“
„Anna.“
„Ed.“
Počujem, ako dýcha. „Mrzí ma, že nie sme s tebou.“
Počujem, ako mi bije srdce. „Mňa tiež.“
Punch ma sledoval dole schodmi. Vezmem ho do jednej ruky a kráčam do kuchyne. Položím telefón na pult. Ešte za pohárik na dobrú noc.
Vezmem fľašu za hrdlo, otočím sa k oknu, sledujem troch duchov na chodníku a prednesiem prípitok.