Trilery Roberta Karjela sú inšpirované jeho vlastnými zážitkami, keďže pracoval vo švédskych tajných službách. Dokonale pozná prostredie. Vie vystavať premyslenú a napínavú zápletku. Súčasne však dokáže na pozadí rozohrať mravné otázky a dilemy spojené s reálnym fungovaním tajných služieb.

Presne taká je aj jeho druhá kniha Africká misia zo série Agent Erns Grip.

"Vzrušujúce, realistické a výborne napísané,"

napísal Bokus.

Na strelnici v džibutskom hlavnom meste ktosi zastrelil švédskeho poručíka. Priamo v Afrike má jeho smrť vyšetriť agent švédskej tajnej služby Ernst Grip. Nemôže sa zbaviť dojmu, že mu o priebehu udalosti všetci klamú.

Medzitým o kus ďalej v Adenskom zálive somálski piráti prepadnú luxusnú jachtu a unesú švédsku rodinu s dvoma malými deťmi. Gripa poveria rolou vyjednávača. Aby prípady vyšetril, musí využiť neštandardné prostriedky a postupy.
Akú rolu však zohráva zákon a morálka, keď ide o ľudské životy?

"Robert Karjel je dôkladný a presvedčivý. On sám bol na misii a bojoval proti pirátom. Môžeme ho prirovnať ku kolegom ako je Tom Clancy, či Anders de la Motte,"

napísali v Litteratur Magazinet. Hlavný hrdina Ernst Grip je výbornou postavou, férový a šikovný agent z mäsa a kostí. Žiadny superman.
Africká misia je nadupaný, kvalitný a aktuálny triler. Ukazuje reálnu situáciu v Africkom rohu, kde je každá informácia nejednoznačná a nájsť spoľahlivých partnerov je takmer nadľudská úloha. Aj preto sú tamojšie misie také rizikové.

Zdroj: Albatros media

Viac mrazivých príbehov z drsného severu nájdete na
www.severskekrimi.sk

Začítajte sa do novinky Africká misia:

Bol na smrť vydesený. Necítil hnev ani údiv, len nepredstaviteľnú hrôzu. Vrhol sa k útočnej puške zavesenej v kokpite plachetnice, no jeho pohyby boli priprudké a puška s rachotom dopadla na zem.
More bolo celkom pokojné. Ani len ľahučký vánok nesčeril hladinu. Plachty lode Martha II, inokedy pevne napnuté, sa teraz len voľne a nehybne týčili k nebu, päťtisíc metrov nad morským dnom uprostred Indického oceána.
Chvatne zdvihol zbraň zo zeme, trochu sa prikrčil, no zostal stáť na mieste s puškou pritisnutou na hruď. Zatiaľ bola zaistená. Zaváhal. V jeho podvedomí skrsla nepatrná iskierka nádeje. Ak odtiaľto zbadal, že sú ozbrojení, tak aj oni už museli vedieť, že má zbraň. Vôbec to však na nich nezapôsobilo a odstup sa neustále zmenšoval.
Ich motorové člny – pramice – sa zjavili nečakane, ako hrom z jasného neba, a veľkou rýchlosťou mierili priamo na zadnú časť jeho lode. Z niektorého z člnov sa ozval nezrozumiteľný krik. Obrátil sa smerom k dverám do podpalubia, kde sa jeho zatiaľ nič netušiaca rodina ukrývala pred horúčavou.
Z člnov sa ozval ďalší, oveľa hlasnejší výkrik a v tom okamihu sa ho zmocnil inštinkt ochrániť svojich blízkych. Nesmú sa priblížiť. V žiadnom prípade. Na palubu sa dostanú len cez jeho mŕtvolu. Odistil zbraň a vrhol pohľad na druhý zásobník, ktorý ležal na podlahe kokpitu. Neutíchajúca hrôza ho celkom pohltila.
Prvý výstrel zaznel z jeho pušky. Vypálil do prázdna. Skôr než varovanie to bola zúfalá prosba. Prešlo len zopár sekúnd, kým piráti spustili hustú paľbu. Bičujúci dážď guliek dopadol na hladinu tesne za kormou a tá vystrekla v záplave spenených bielych gejzírov, vysokých a úzkych ako oštep. Posledná strela zasiahla loď tak, že v drevenom trupe zanechala dlhú stopu a triesky vyleteli do všetkých strán.
V tom okamihu sa všetky vnemy obmedzili len na jeho vlastné zorné pole, pohyby člnov a mužov v nich. Pohľad mu spočiatku nekontrolovateľne skákal dookola. Poháňaný inštinktom udržať ich čo najďalej pálil ranu za ranou, neschopný nielen mieriť, ale vôbec vidieť, kam triafa. Vzdialenosť sa rýchlo zmenšovala, už dokázal rozoznať jednotlivé črty ich tvárí. Videl, ako nimi trhal spätný ráz zbraní, keď naňho strieľali. No ich guľky, ktoré zanechávali belavé stopy na hladine všade navôkol a ktoré s tlmenými údermi prerážali lodné plachty za ním, si vôbec nevšímal. Vypätosť celej situácie spôsobila, že napriek krátkej vzdialenosti žiadny z nábojov doposiaľ nezasiahol svoj cieľ.
Vtom však jedna z lodí trochu zmenila kurz. Už nevidel len provu, ale naskytol sa mu výhľad na celú pozdĺžnu časť lode. Jeho zrak spočinul na mužovi, ktorý sedel pri závesnom motore a riadil čln. Stal sa jasným terčom. Takto by ich mohol zastaviť alebo aspoň výrazne spomaliť. Po niekoľkých nekonečných sekundách vstal a namieril.
Trafil ho do ramena, no pre krátku vzdialenosť bola sila strely mimoriadne ničivá a každú kosť, na ktorú natrafila, rozdrvila na kúsky tak, že z ramena nezostalo takmer nič. Pokope ho ako-tak držali len kusy kože a zopár šliach. Kormidelníkovým trupom prudko trhlo do strany. Nasledoval okamih prekvapenia, veľmi kratučký okamih, keď zostal sedieť na mieste bez akejkoľvek reakcie. Rukoväť motora tiež vytočilo nabok a čln prudko zmenil smer. Druhá rana už bola oveľa presnejšia, muža zasiahla priamo do hrude. Telo sa len zatriaslo a bez života sa zvalilo na zem.
Plavba okolo sveta. Plavba rodiny, ktorej snom bolo dostať sa k Veľkej koralovej bariére a potom sa vrátiť naspäť. Nemalo to byť len dobrodružstvo, mal to byť nový začiatok spoločného života, ktorý bol odsúdený na zánik. Vo februári sa preplavili cez Gibraltársky prieliv a zopár mesiacov strávili v Stredozemnom mori, kde na nich čakal bohatý program – Francúzska riviéra, Sicília, Messinský prieliv a potom dlhá odysea naprieč gréckymi ostrovmi. Pri pobreží Rodosu celá rodina po prvý raz na vlastné oči videla delfíny, ktoré sa hrali okolo ich lode. Už pri Baleárskych ostrovoch začalo svietiť silné slnko a Jenny pekne zhnedla. Spolu s opálením sa jej okolo očí znovu objavili svetlé prúžky, ktoré sa neukázali od čias, keď na palube lode trávievala každý deň. Vlasy mala husté a vlnité, polodlhý zostrih nosila odjakživa. Keď bola pod tlakom alebo sa cítila nepríjemne, vždy sa jej na tvári zjavil vzdorovitý výraz, pre ktorý jej v školských časoch pripisovali každú hádku či výtržnosť. Tu však bola doma a konečne sa cítila silná. Po prvýkrát za veľmi dlhý čas sa jej páčilo, ako sa na ňu jej muž pozerá. Carl‑Adam si okamžite dokázal získať takmer každého. Mal sotva štyridsať a prvá vec, ktorá človeku pri pomyslení naňho spontánne napadla, bola, že dokáže ľudí rozosmiať. No ak priamo nežartoval, nikomu by ani na um nezišlo smiať sa mu. Bolo v ňom čosi ohromujúce a netýkalo sa to len fyzickej veľkosti. Za posledných pár rokov preplnených prácou, nočnými letmi, päťchodovými reprezentačnými večerami a drahými sladkými vínami poriadne vyšiel z formy. Už niekoľko rokov odmietal pozvania na golf a na tenis ani len nepomyslel. Súťaživosť však bola pevnou súčasťou jeho osobnosti, a tak sa o to viac usiloval byť ešte rozhľadenejší, pripravený, ovládať všetky čísla, vyhrať každý spor a s úsmevom na tvári si nosil prácu aj domov. Za každých okolností musel mať pravdu a vždy musel byť najlepší v tom, čo práve robil. Táto črta jeho charakteru bola hlboko zarytá a neodbytná. A napriek tomu tu, na otvorenom mori, plne akceptoval skutočnosť, že Jenniným schopnostiam v plachtení sa nikdy nevyrovná.
Navyše začal chudnúť a prestal komentovať, keď si vo sviežom večernom vetre potajme zapálila cigaretu. V Porto Salvo dokonca nechali cez noc deti osamote na palube a zaplatili si izbu v malom hoteli neďaleko prístavu. „Majú predsa mobily, keby niečo,“ poznamenal Carl‑Adam, keď na okamih zaváhala. Už dlho neboli spolu sami a dokonca ich prekvapilo, že sa milovali nielen v noci, ale zatúžili po sebe aj na svitaní. Žiadne túlenie v polospánku, ale prudká vášeň, ktorá sa ich celkom zmocnila. Žiadne milovanie, len číry živočíšny sex, aký už nezažili mnoho rokov. Keď sa vrátili na loď, Alexandra sa otca spýtala, prečo má na krku podliatiny.
Už sa o tom párkrát zhovárali, no až keď opustili Krétu a zamierili na juh, začala sa Jenny znepokojovať. Čakal na nich Suezský prieplav a Červené more – tam im nič nehrozilo, no potom sa budú musieť preplaviť cez Adenský záliv. Pripravili sa vopred. Načítali si o pirátoch všetko, čo sa dalo, prešli si kontrolné zoznamy jachtárskych časopisov aj všemožné webstránky s aktuálnymi informáciami o najnovších útokoch. Podľa expertov sa treba plaviť výhradne pozdĺž určených dopravných tepien a neustále udržiavať kontakt s vojenskými loďami. No aj tak... Čítať o tom všetkom z pohodlia domova je jedna vec, ale vplávať priamo do pirátskych vôd znamená skutočnú hrozbu. Carl‑Adam sa rozhodol. Pre neho bolo samozrejmosťou konať, a nie riadiť sa podľa neurčitých, všeobecných rád a spoliehať sa na druhých. Prístav v Alexandrii bol poslednou veľkomestskou zastávkou v ich itinerári. Na niekoľko dní zakotvili v osamelom doku pre výletné lode na okraji centra. Prehliadku mestských pamiatok a výlet k pyramídam v Gíze absolvovala celá rodina spolu, no Carl‑Adam si niekoľkokrát vyšiel do mesta úplne sám.