Keď BBC 5. októbra 1969 odvysielala prvú časť Lietajúceho cirkusu Montyho Pythona, začala sa písať história jednej z najoslňujúcejších televíznych komédií.

Tajomstvo úspechu skupiny tvorcov štyridsiatich piatich epizód komediálneho seriálu, sa dá rozlúštiť len ťažko. Ich jedinečný uvoľnený humor je nenapodobiteľný. Lietajúcemu cirkusu sa podarilo to, čo máloktorým dielam. Po uplynutí viac než štyroch desaťročí je stále populárny. Napriek tomu, že ide o  typicky anglický humor, vedia si ho vychutnať všade vo svete. Jeho témy sú stále aktuálne a nájdu uplatnenie v každej dobe. Vďaka počtu fanúšikov ich môžeme nazvať Beatlesom komédie, aj keď na rozdiel od nich, sa len ťažko dočkajú šľachtického titulu kráľovnej. Na to si z Jej Veličenstva uťahovali až príliš. Ale pekne po poriadku.

V roku 1969 John Cleese, Graham Chapman, Terry Jones, Michael Palin, Eric Idle a Terry Gilliam založili skupinu Monty Python a týmto jednoduchým krokom sa naveky zapísali do análov neexistujúcej knihy univerzálneho humoru.

Zázrak zrodenia

Viacerí tvrdia, že tajomstvo úspechu Montyho Pythona spočíva v ich rozmanitosti. Celok vytváralo šesť diametrálne odlišných osobností, ktoré sa zhodli len ojedinele. Mali iné myslenie, mentalitu, spôsob života a preto, bola ich spoločná práca vzrušujúca a nevyspytateľná. Pri pátraní po ich rodinnom zázemí nenájdeme ani stopu rozdielnosti. Všetci pochádzajú z obyčajných rodín strednej triedy a všedných miest, ktoré sa nepovažujú za baštu kultúry. Z memoárov Erica Idlea vyplýva, že práve toto bol kľúč, ktorý otvoril cestu Montymu Pythonovi do bláznivého sveta humoru.

„Dvanásť rokov som žil v hnusnom internáte v Midforde. Tam sa človek buď smeje alebo zblázni. Ja som sa zbláznil.“

V členoch Pythonovcov driemala odmalička silná túžba vystupovať. Boli nadšencami školských divadelných krúžkov. Palin už ako päťročný, účinkoval v jednom vianočnom programe a neodradilo ho, ani keď počas vystúpenia spadol z javiska. Ich ďalšou spoločnou záľubou bolo rádio. Dôležitým vplyvom ich tvorby bola The Goon Show írskeho komika Spika Milligana (ten sa neskôr objavil vo filme Život Briana).

Ich kladný vzťah ku komédii dozrel počas vysokoškolského štúdia. Medik Graham Chapman sa so študentom práva Johnom Cleesom zoznámili na Cambridgi, kde sa stali členmi legendárnej divadelnej skupiny inštitútu, ktorá sa do britskej zlatej kroniky humoru zapísala pod názvom Cambridge Circus. Podmienkou účinkovania v skupine bolo pohotové písanie a vynikajúce herecké schopnosti. Z jej radov vyšli komici ako Peter Cook, Dudley Moore, Jonathan Miller a Alan Bennett.

Zľava do prava Zdroj: mirror.co.uk

Po niekoľkých rokoch sa ku skupine pripojil aj Eric Idle, ktorý sa na jednom amatérskom festivale spriatelil s dvomi študentami filozofie - Michaelom Palinom a Terrym Jonesom. Napriek týmto úspešným stretnutiam bolo ešte na ceste ku vzniku Montyho Pythona mnoho prekážok, o ktorých odstránenie sa postarala samotná kráľovná.

Graham Chapman, ktorý cez deň praxoval ako medik na klinike a po nociach vystupoval v Cambridge Circus vo West Ende, si bol nútený pred novozélandským turné s divadlom, vybrať medzi dvomi profesiami. Na čajovom popoludní usporiadanom v nemocnici St. Bart, zasvätil do svojej dilemy aj Jej Veličenstvo, ktorá vetou: „Nový Zéland je nádherný, tam musíte ísť!“, definitívne zlomila rozmaznávaného synáčika Chapmanovej rodiny. Tým obdarila svojich poddaných a celý svet brilantným humoristom. Príbeh od tohto bodu pokračuje ako klasický bestseller, ktorý nás prevedie svetom javísk a nie veľmi romantického sveta BBC.

Posledným chýbajúcim článkom reťazca bol Terry Giliam, ktorý sa narodil a vyrastal v Minnesote. Pôvodne sa chcel stať misionárom, neskôr vyštudoval politickú vedu a nakoniec sa stal animátorom vo Veľkej Británii. Odvtedy všetci členovia spolupracovali pravidelne, až kým sa v roku 1969 definitívne nerozhodli, že malé úlohy a hranie za almužnu im už nestačí. Spojili svoje sily a vytvorili vlastný program, ktorý BBC odkleplo a novorodenec Monty Python tak urobil svoje prvé kroky.

Lietajúci Circus Maximus

Po dlhom premýšľaní nazvali svoj seriál Lietajúcim cirkusom Montyho Pythona. Nemal nič do činenia ani s menom Monty, ani s hadmi, dokonca ani lietaním a cirkusom, takže sa názov javil úplne dokonalý.

John Cleese a Graham Chapman pri nakrúcaní Svätého Grálu. Zdroj: mirror.co.uk

Aby sme lepšie pochopili systém ich práce, musíme načrtnúť mapku ich vzájomných vzťahov. Duo Jones - Palin reprezentovalo absurdný smer. John Cleese uprednostňoval satiricky ladené scénky, ktoré podľa jeho spoluautora Terryho Jonesa, nadobudli bláznivú podobu až stvárnením Grahama Chapmana. Eric Idle pôsobil nezávisle a Terrymu Gilliamovi sa ušla nevďačná úloha - zlepiť nejak dohromady, síce geniálne, ale často absolútne nesúvisiace časti. Každý z členov mal právo veta a cez prísny filter sa dostali jedine nápady, s ktorými bez výhrad súhlasili všetci. Táto demokratická metóda bola zdrojom viacerých sporov, na druhej strane, garantovala kvalitu, ktorú si podľa Palina v tej dobe ešte veľmi neuvedomovali.

“V tej dobe sme necítili, že sme prelomoví. Jednoducho sme boli trochu „blázni“, to slovo sme používali najčastejšie.“

Čoskoro prišli na to, že nezanedbateľná časť divákov ich považuje za veľkých priekopníkov humoru. Vlastné zákony skupiny ich „chránili“ pred diváckou popularitou, ale existovala veľká skupina ľudí, ktorí si humor začali automaticky spájať s Monty Pythonom. Terry Jones priznal, že až oveľa neskôr, po rozhovore s jedným americkým novinárom, prišiel na to, čo Lietajúci cirkus pre divákov znamená.

„Považoval to za báječné a fascinujúce, lebo si nedokázal predstaviť, že okrem neho sa na tom dokáže smiať aj niekto iný. Akoby sa stal členom nejakého privátneho klubu.“

Všeobecný rešpekt a kultová Scéna s papagájom a Ministerstvom hlúpej chôdze vyvolali vlnu hystérie, ktorá prinútila BBC využiť túto nízkorozpočtovú televíznu produkciu na americkom trhu. Tak vznikol prvý samostatný film A teraz o niečom úplne inom (1971). Výber najvtipnejších scénok prvých dvoch sérií síce úplne nezodpovedal predstavám spoločnosti, ale dovtedy regionálna šialenosť, infikovala pomaly celý svet.

Priekopníci humoru, ktorý malomeštiaci iba ťažko rozdýchavali, sa často stretávali s negatívnymi odozvami. V jednom z interview sa napríklad Graham Chapman so smrteľne vážnym výrazom v tvári a typickou úprimnosťou zdôveril o svojej homosexualite. Pohoršená diváčka napísala do televízie, že takýchto ľudí by nemali nechať nažive. Eric Idle vo svojej odpovedi upokojil diváčku, že Pythonovcom sa podarilo vystopovať, o ktorého ich člena išlo a už sa postarali o jeho likvidáciu. Nevďačná pani sa ani nepoďakovala za promptné vyriešenie jej problému.

Škandály a tretia séria Lietajúceho cirkusu ešte viac zvýšili jeho popularitu. John Cleese sa napriek tomu rozhodol, že do ďalšej série už ísť nechce. Mal dojem, že v rámci seriálu nedokážu povedať nič nové. Preto sa ostatní, po dlhom zvažovaní rozhodli, že ďalšiu sériu nakrútia bez neho. Tento krok neznamenal jeho definitívne vylúčenie. Zakrátko sa najznámejší a najvyšší rytier s najhlúpejšou chôdzou, vydal so svojimi priateľmi na hľadanie Svätého Grálu.

Ak nie sú kone...

Po ukončení éry Lietajúceho cirkusu skupina dospela k rozhodnutiu, že je čas dobyť svet kinematografie. Monty Python a Svätý Grál (1975) mal byť pôvodne príbeh odohrávajúci sa v dvoch časových rovinách. Nakoniec príbehy z 20. storočia vynechali a ostali len stredoveké príbehy legiend guľatého stola.

Zdroj: mirror.co.uk

Dobrodružná púť kráľa Artuša bola v porovnaní s výrobou filmu, prechádzka ružovým sadom. Na režisérsku stoličku Iana McNaughtona si sadli Gilliam s Jonesom, ale štúdiá ani sponzori nemali najmenšiu chuť investovať peniaze do produkcie dvoch neskúsených amatérov. Film nakoniec v hodine dvanástej zachránili vysoké dane.

„Nahrávacie spoločnosti Eltona Johna, Pink Floyd a Led Zeppelin - Crysalis a Islands zarobili príliš veľa peňazí a preto sa pokúsili časti zbaviť, aby ušetrili na daniach. Tak ich investovali do nás. Žiaľ ich daňová stratégia nevyšla, pretože film pomerne slušne zarobil.“

Zo slov Terryho Gilliama je zrejmé, že Svätý Grál bol obrovským úspechom, ale na muky pri natáčaní dodnes režisérske duo spomína so zimomriavkami. Dva týždne pred nakrúcaním ich škótski pamiatkari vykázali zo všetkých škótskych hradov. Okrem toho sa museli popasovať s nie veľmi nadšenými kolegami a obrovským chaosom v organizácii. Podľa Jonesových spomienok trio Cleese-Chapman-Idle, nie veľmi rešpektovalo ich predstavy.

„John, Graham a Eric sa v tej dobe nazdávali, že všetko závisí len od humoru. Ak máš vtipné texty a nápady, tak je všetko v poriadku. Absolútne ich nezaujímalo to, aby film vyzeral dobre.“

Aj samotný Chapman bol obrovským rizikovým faktorom. Jeho alkoholizmus, ktorý vyzeral v pohodlí štúdia ľahko zvládnuteľný, sa vo voľnej prírode zmenil na úplnú katastrofu. Od Chapmana, trasúceho sa od liekov užívaných proti delíriu sa očakávalo, aby behal po strmých kopcoch a slabo upevnených visutých mostoch, pričom sa často nevládal ani postaviť. 

Za „scénky na koňoch“, ktoré sú považované za nosný pilier filmu môžeme vďačiť osudu a rozpočtu vo výške 150 tisíc libier. V pôvodnom scenári sa síce kone nachádzali, ale po producentovej vete hneď na začiatku diskusie: „O tom nemôže byť ani reč“, zistili, že ich vlastne ani nepotrebujú. Každý, kto  výsledok videl uzná, že gýčové vznešené kone sa ani zďaleka nevyrovnajú šľachetným rytierov, ktorí poskakujú v rytme klepotu kokosových orechov.

Vyvrcholením tohto anarchistického nakrúcania boli pravidelné záchvaty paniky Giliama a Jonesa v postprodukcii. Tie dosiahli maximum, keď ich po prvej premiére v kruhu priateľov a najbližších, všetci ubezpečovali, že chápu, prečo sa tak boja toho ako bude film prijatý. Mýlili sa. Publikum sa hrnulo do kín a Svätý Grál po úspešnom vládnutí viac ako troch desaťročí, blahorečia nové a nové generácie poddaných.

Pokrač.