Človek sa geneticky adaptoval na stravu bohatú na cukry
Evolúcia snáď nikdy neoddychuje. Keď sa zmenia životné podmienky nejakého organizmu, vyselektuje z nich prírodný výber jedincov, ktorí sú na zmenu ľahšie prispôsobení. Tí potom predávajú svoje vlohy ďalšiemu pokoleniu a to sa potom s novými podmienkami vyrovnáva lepšie než minulá generácia. Tento princíp odhalil už Charles Darwin a moderná veda podporila jeho evolučnú teóriu mnohými presvedčivými dôkazmi.
Dnes je jasné, že sa človek geneticky prispôsobil aj zmenám, z ktorých mnohé sám odštartoval. Názorným príkladom je schopnosť tráviť mliečny cukor laktózu, ktorá sa presadila u mnohých etník po tom, čo ľudia začali s chovom domácich zvierat a s konzumáciou ich mlieka.
Moderná doba nám prináša mnoho drastických zmien životných podmienok. Máme dostatok potravy a to aj tej, ktorá nám chutí najviac - teda tučné, sladké, prípadne slané. Nie je to pri našom sedavom životnom štýle nič, čo by nám svedčalo.
Jasne to dokazuje svetová epidémia obezity, hypertenzie či kardiovaskulárnych chorôb. Ponúka sa otázka, prečo sa ľudstvu vplyvom prírodného výberu nemení dedičná informácia tak, aby sme boli na nepriaznivé následky súčasných stravovacích návykov odolnejší.
Prečo sa neadaptujeme na stravovacie neduhy?
Vysvetlení sa ponúka hneď niekoľko. V našej dedičnej informácií sa nemusia nachádzať varianty génov, ktoré by nám odolnosť zaistili. Rovnako tak nemáme vo svojej DNA gény, ktoré by náš organizmus obrnili na následky automobilových havárií vo vysokých rýchlostiach, aj keď tie by svoji nositelia dostávali oproti zvyšku populácie do jasnej výhody.
Títo ľudia by vo vyššej miere prežívali karamboly na cestách a svoje vlohy by na rozdiel od obetí nehôd predávali potomkom. Lenže takýmto génom "nerozbitnosti" nás príroda nevybavila.
Je ale tiež možné, že vlohy pre odolnosť na následky neriadenej konzumácie vysoko kalorických potravín a nápojov v dedičnej informácii máme, ale na ich presadenie nevyvíja evolúcia dostatočný tlak. Následky zlých stravovacích návykov sa prejaví až vo vyššom veku, keď už väčšina ľudí deti neplodí.
Ľudia odolnejší na nezdravé diéty preto nemajú viac detí než ľudia, ktorí sú na následky vysoko kalorickej diéty náchylnejší. Ak človek umrie v 85 rokoch, alebo ho infarkt skolí v 50 rokoch, nemá na počet detí, ktoré priviedol na svet, významnejší vplyv.
Teraz sa ukazuje, že v hre je aj tretia možnosť. Odolnosť sa u nás vyvíja, ale my sme si to zatiaľ veľmi nevšímali.
Zdatnejší upratovač cukrov v našich službách
Tím vedený Frances Brodskou z londýnskej University College zistil, že pod vplyvom diéty s vysokým obsahom cukru sa nám menil gén CLTCL1. Podľa tohto génu si ľudský organizmus vyrába proteín CHC22, ktorý prehovára do transportu krvného cukru glukózy v tukovom a svalovom tkanive.
Keď sa naejeme a do krvi sa nám dostane veľké množstvo cukru, zaistí hormón inzulín jeho "upratovanie" do vnútra svalových a tukových buniek. Ako "vysávači" glukózy slúžia proteíny, ktoré bunky vystrčia von. Proteín CHC22 potom zaistí, aby sa "vysávače" zase stiahli do vnútra bunky a ponechali krvi kolovať určité množstvo cukru. Keby to "vysávače" s upratovaním cukru z krvi do buniek prehnali, rýchlo by sme skolabovali.
Frances Brodsky a jej spolupracovníci zistili, že sa gén CLTCL1 vyskytuje v niekoľkých variantoch a ten evolučne najnovší drží "vysávačov" glukózy vnútri buniek menej pevne. "Vysávače" tak zostávajú dlhšie vonku a odoberajú z krvi viac glukózy. U ľudí, ktorí konzumujú vysoko kalorickú stravu, to iste predstavuje výhodu, pretože im to dovoľuje zraziť hladiny krvného cukru na odpovedajúce hodnoty.
"Proticukrový" variant génu CLTCL1 sa začal dedičnou informáciou ľudstva šíriť s nástupom poľnohospodárstva, kedy ľudia začali konzumovať kaloricky výdatnejšiu potravu, než aká sa ponúkala lovcom a zberačom. V poslednom čase, kedy sme prešli na stravu vysoko bohatú na cukry, je tento variant génu zrejme ešte výhodnejší," zhrnula Frances Brodsky závery výskumu.