Veľký príbeh jedného z najznámejších japonských technologických gigantov
Každý z nás už veľakrát počul o tom, že za vlastné šťastie si môžeme predovšetkým sami. Nie všetci sa však zamysleli nad hĺbkou a významom tejto myšlienky. Pozrieme sa teraz na to, čo všetko stojí za úspešnými príbehmi.
Začiatok cesty
Všetko to začalo v roku 1946, keď dvaja oduševnení mladíci, Akio Morita a Masaru Ibuka, založili malú prevádzku Tokio Tsushin Kogyo Corporation Ltd., ktorej náplňou bola modifikácia rozhlasových prijímačov. Akio zasvätil veľkú časť svojho detstva rádiotechnike. Preto nebol až takým dobrým žiakom, ako by si to priali jeho rodičia. Na toto obdobie spomína nasledovne:
„Napriek tomu, že školské lavice každý rok menili svojich majiteľov, ja som sedel stále pred učiteľom s najhlúpejšími žiakmi.“
Malá novovzniknutá firma nemala stabilný finančný základ ani klientov. Zároveň ju utláčali oveľa väčšie domáce a zahraničné konkurenčné firmy. Aj názov spoločnosti Tokio Telecommunication Engineering Corporation, sa strácal v mori podobných. S takýmto názvom bolo dosť ťažké preraziť nielen na domácom, ale i zahraničnom trhu. Bolo ho treba zmeniť. Istú dobu fungovala firma pod názvom Tokio Teletech. Ale výraz „teletech“ už dávnejšie používala jedna americká spoločnosť. To bolo príčinou viacerých zmätkov a nepríjemností. Bolo potrebné vymyslieť originálny a ľahko zapamätateľný názov.
Zdroj:
Radiomuseum.org
Akio s Masarum použili v novom názve to najvhodnejšie latinské slovo sonus, čiže zvuk. V tej dobe sa začal v japončine šíriť amerikanizmus a používanie slangu. Medzi podobné výrazy patril aj sonny-boy. Takto prezývali mládež s unikátnym svetonázorom. Aj samotné slovo sonny, ktorého význam sa podobal na sunny (slnečný), znelo dobre.
Vynoril sa ale ďalší problém. Son-ni znamená v japončine finančnú stratu. Zdalo sa, že sa opäť dostali do slepej uličky a mohli začať odznova. Pritom riešenie bolo jednoduché. Stačilo vypustiť jedno písmeno. Takto vznikol názov značky SONY. Slovo bez podobného významu v ostatných jazykoch. Krátke, výstižné a bez skrytého posolstva.
Vyhraté súdne spory
Keď sa firma a obchodná značka SONY stala známejšou a úspešnejšou, niektorí špekulanti sa pokúsili pomocou nej zvýšiť predaj svojich produktov. Jedna čokoládovňa napríklad uviedla na trh produkt pod názvom „Sony fruits“. Podľa Akia Moritu by ochranná značka názvu firmy nemala byť len prázdnym výrazom, ale aj zárukou kvality a spoľahlivosti. Dôkazom toho je, že si mnoho spotrebiteľov kupuje elektroniku výhradne jednej značky, spoliehajúc sa na jej kvalitu.
Súdne spory boli veľmi namáhavé, hlavne v Japonsku. Právnici SONY museli dokázať, že používanie názvu spoločnosti inými firmami nie je len morálnym problémom, ale môže firme spôsobiť aj finančnú škodu. Jeden zo svedkov na súde vypovedal, že bol presvedčený o syntetickom pôvode čokolády, keďže ju vyrábala firma zaoberajúca sa elektrotechnikou. Druhý človek sa domnieval, že firma SONY stojí na pokraji krachu a v honbe za najnovšími technickými výdobytkami „vyhorela“, a je preto odkázaná na výrobu sladkostí.
Kauza sa ťahala takmer štyri roky, ale vynikajúci právnici firmy ju nakoniec dotiahli do úspešného konca. Súd po prvýkrát použil zákon o nekalej súťaži v konkurencii. V divokom konkurenčnom boji je každá firma nútená postaviť sa za svoje záujmy a hájiť ich. SONY sa to podarilo.
Akio Morita a Masaru Ibuka
Zdroj:
DNBR
Hľadá sa zákazník
V roku 1950 vyvinulo SONY svoj prvý magnetofón. Bol dosť veľký, ale v tej dobe to nebola každodenná novinka. Bol natoľko nový, že si ho nikto nechcel kúpiť. Ako hračka bol príliš drahý a všetci pochybovali, či sa bude dať využiť v praxi. Takto nejako nad ním premýšľali potenciálni zákazníci. A to všetko aj napriek tomu, že zákazníci obchodných domov so záujmom sledovali, ako zástupcovia SONY predvádzajú výhody svojho nového produktu.
Galantní Japonci sa síce úprimne tešili z možnosti nahratia svojho hlasu na magnetofónovú pásku a s úžasom počúvali jeho záznam, ale aj napriek tomu nemali záujem si magnetofón kúpiť. Zdalo sa, že firma natoľko predbehla svoju dobu, že skrachuje. Urobila totiž základnú chybu a porušila najdôležitejšie pravidlo obchodu: najprv produkt vyrobili a uviedli na trh a až potom začali hľadať klientov.
Zakladatelia firmy sa však rozhodli, že budú v práci pokračovať napriek tomu a robiť aj ďalej to, čomu veria. Pochopili, že ak spravia chybu, musia sa z nej poučiť. Možno práve táto životná filozofia pomohla malej prevádzke v tom, aby vyrástla v obrovský koncern.
Sony G type, 1950
Zdroj:
Tumblr
Ich nový produkt čoskoro zaujal japonské námorníctvo. V ňom bol po vojne akútny nedostatok stenografov. Neskôr sa o novinku začalo zaujímať aj školstvo, pretože chcelo zaviesť pokrokové učebné metódy.
Za krátku dobu si už japonská spoločnosť nedokázala život bez magnetofónu predstaviť. A SONY muselo začať zvádzať tvrdý boj. Nekompromisná a krutá konkurencia sprevádza každú malú firmu. To prinútilo výrobcov rýchlejšie reagovať na zmeny požiadaviek trhu. Ďalším krokom po vstúpení na medzinárodný trh bola špecializácia. SONY si vytýčilo vlastnú prioritu a ňou bola výroba ďalších elektronických výrobkov.
V stopách usilovnej práce
Prezident spoločnosti Masaru Ibuka skonštatoval, že postup firmy začína prepracovaním stratégie podniku. Rozhodli sa, že nemá ďalej zmysel súťažiť s už existujúcimi spoločnosťami. Ich hlavným profilom bola výroba produktov, ktoré nevyrábal nikto iný. SONY od začiatku viedlo politiku zlepšovania. Fungovalo ako mozgový trust chrliaci zo seba novinky a patenty.
Ako prví začali s masovou výrobou miniatúrnych tranzistorových rádioprijímačov, televízorov (prvý takýto vyvinulo SONY), domácich videí a prenosných magnetofónov vybavených slúchadlami. Spolu s koncernom Philips vyvinuli technológiu laserového zvukového záznamu.
Okrem toho vytvorili prenosný stereo prehrávač a walkman, širokouhlé obrazovky, watchman - podobný hodinkám, diskman, CD prehrávač a systém Trinitron. Vyvinuli novú technológiu farebnej projekcie na TV obrazovkách, prenosnú videokameru a domáci videomagnetofón. Ale ani zďaleka sa im nepodarilo zrealizovať všetko.
SONY 8-301W TV
Zdroj:
Modermechanics
Predstavitelia SONY dnes uznávajú, že utratili veľa peňazí pri televíziách Chromatron, neúspešný bol aj vývin el-kaziet, ktoré boli väčšieho rozmeru a disponovali širšou páskou. Aj vývoj vlastnej výpočtovej techniky bol pomalý.
SONY prezývali „morským prasaťom“ elektronického priemyslu. Jeho nové produkty vždy otriasli trhom. Kliesnili cestu konkurencii, ktorá to v plnej miere využila. Čas medzi výrobou produktov a ich kópiami sa neustále skracoval. Zo začiatku to bolo niekoľko rokov, neskôr polrok a dnes sotva pár mesiacov. Pri takýchto podmienkach SONY neostávala iná možnosť ako útočná stratégia. V súčasnosti otvára nové trhy a získava v nich maximálny podiel.
Etika a obchod
Po tom, čo si SONY vo vlastnej domovine vybojovalo vedúce postavenie, začalo dobýjať medzinárodné trhy. To ale vôbec nebolo jednoduché. Predvojnové produkty „Made in Japan“ nemali práve najlepšiu povesť. Akio Morita priznal, že
zo začiatku tento nápis písali na svoje produkty čo najmenším písmom, predpokladajúc, že si ho zákazník nevšimne.
Americký colný úrad ale firmu prinútil, aby používala väčšie písmená.
Na konci 50. rokov sa SONY stalo jednotkou na trhu s magnetofónmi. Bolo jedným z mála koncernov, ktorý vyrábal prijímače s minimálnym množstvom tranzistorov, a preto mohlo úspešne konkurovať západným firmám.
Po tom, čo sa stalo SONY obrovskou korporáciou, si mohlo dovoliť objavovanie zahraničných trhov. Od roku 1987 firma zvýšila svoj vplyv v Európe a Amerike. V roku 1988 odkúpili za dve miliardy dolárov CBS Records a o rok neskôr aj Columbia Pictures. Pri uzatváraní obchodných kontraktov vznikli prvé rozdiely v pohľade na riešenia jednotlivých problémov.
SONY ICF-2011 Worldband Radio
Zdroj:
Gajitz
Počas predaja prvých tranzistorových prijímačov požadovalo SONY od svojho amerického partnera, aby po predaní prvých 10 tisíc kusov zvýšil ich cenu. Napriek tomu, že svetový trh sa riadi presne opačne. Čím viac objednávok, tým nižšia cena. Predstavitelia firmy si vytýčili ďalšie pravidlo. Rozhodli sa, že za žiadnych okolností nepripustia reklamu iných značiek na svojich produktoch. To malo strategický význam. SONY sa zaoberalo upevňovaním postavenia vlastnej značky.
Nové nápady
Na konci 60. a začiatku 70. rokov sa stalo SONY vo svete jedným z hlavných výrobcov produktov v domácnostiach. Japonské výrobky sa vždy vyznačovali miniatúrnymi rozmermi a vzduchotesnosťou. Súvisí to s kultúrou krajiny vychádzajúceho slnka a starých tradícii, ktoré si SONY vždy vážilo. Počas výroby malých rádioprijímačov, sa výrobcovia snažili, aby sa zmestili do vačku. Obchodný zástupca musel predviesť fungujúci prístroj a schovať ho vo vačku. Žiaľ, v tej dobe sa im tento rozmer dosiahnuť nepodarilo. Firma, ktorá si ho objednala, si napokon musela zadovážiť kabáty s väčšími vačkami, aby sa do nich rádio vošlo.
SONY prišlo aj s myšlienkou „prispôsobenia času“. Televízor bol od svojho vzniku „tvorcom myšlienok“. Málokto sa ale zamýšľal nad jeho nevýhodami. Ak si niekto kúpil knihu, sám sa rozhodol, kedy ju bude čítať. Televízne vysielanie nútilo človeka, aby sa prispôsoboval programu.
Čas miliónov ľudí závisel od televízie.
SONY Betamax
Zdroj:
Flickr
Domáce videomagnetofóny umožnili, aby bol divák opäť pánom svojho času. Samozrejme, sú aj iné rozdiely medzi knihou a televízorom. Ak chcete, knihu môžete začať čítať od stredu. Len od čitateľa závisí, čo považuje za príliš nudné. Ak je zvedavý, môže prelistovať na poslednú stranu. Televízny divák však môže len prepínať kanály a meniť hlasitosť.
Video umožnilo aktívny príjem informácií. Každý človek si mohol kedykoľvek pozrieť materiály, ktoré mal k dispozícii. Začal sám rozhodovať o tom, čo je pre neho dôležité. Zanikla stará éra vysielania. Domáce videá výrazne znížili možnosť cenzúry a odstránili tak monopolné postavenie televíznych spoločností.
Filozofia noviniek
Väčšina noviniek SONY nie je ničím iným, než prenosným a kompaktným prevedením už existujúcich produktov. Analytici skúmajú stav trhu. Ak na trhu nie je nejaký tovar, vynára sa otázka, prečo by sme ho nevyrobili my? Kritici musia predložiť dostatočné dôkazy, prečo tovar na trhu neobstojí. Úlohou vedenia je skúmanie argumentov skeptikov a ich vyvrátenie. Existuje preto pojem takzvanej „filozofie noviniek“.
Dnešný svet je nepredstaviteľný bez prenosných prehrávačov. Vlastniť v minulosti tranzistorový prístroj, ktorý by sa dal kedykoľvek používať, bolo snom mnohých. SONY ho splnil.
V slúchadlami vybavenom magnetofóne mohli ľudia počúvať hudbu tak, že pritom nerušili ostatných, nech boli kdekoľvek. Vyvinutie walkmana je skvelým príkladom toho, ako fungujú vývojári v SONY. Prezident spoločnosti Masaru Ibuka miloval počúvanie hudby. Zároveň nemohol sedieť celý deň na jednom mieste. Bol nútený so sebou vláčiť ťažký magnetofón so slúchadlami. Hudobnému nadšencovi nebol tento telocvik po vôli.
Walkman WM4 1985
Zdroj:
2.bp
Takto sa zrodil nápad malého prenosného kazetového magnetofónu - walkman.
Jeho pomenovanie nepovažovali za príliš šťastný. Nezodpovedal jazykovým pravidlám a aj jeho koncepcia bola pochybná. Načo by bol komu magnetofón, ktorý nedokáže nahrať zvuk?
Samozrejme, ani tieto pokusy neboli bezchybné. Zo začiatku chceli inžinieri vyrobiť prístroj, ktorý by mohlo počúvať viacej ľudí. Vyšlo najavo, že zákazníci sa nechcú s nikým deliť. Chceli walkman používať len pre vlastné účely. A presne preto tu takýto prehrávač dnes máme, prevažná väčšina zákazníkov si ho totiž vybrala.
Zrodenie konzoly
Ďalším logickým vývojom firmy bola výroba hracích konzol. V roku 1988 SONY uzavrelo zmluvu so spoločnosťou Nintendo. Cieľom ich spolupráce mal byť vznik úplne novej platformy Super Discu. Nakoniec sa Super Disc pre viaceré prieťahy na trh nikdy nedostal. Každý zostal pri svojej metóde. Vývojári SONY si uvedomili, že chytili zlatú rybu.
V roku 1991 začali pracovať na vývoji nového zariadenia, ktorého názov je dnes už všetkým notoricky známy: PlayStation.
Obe firmy sa pokúsili znova obnoviť spoluprácu na poli videohier. Nintendo chcelo mať vo svojom systéme Super Nintendo Entertainment System (Super NES) CD-ROM, a preto o pomoc požiadalo SONY. Žiaľ k dohode nedošlo. Nintendo sa preto rozhodlo, že využije technológiu CD-I firmy Philips. O rok neskôr sa o spoluprácu pokúsili opäť, žiaľ opäť bezvýsledne. Sony preferovalo názor, že PlayStation musí ostať samostatný a nemôže závisieť od systému Super NES.
Konzola Playstation
Zdroj:
Wikimedia
V roku 1994 sa na pultoch obchodov objavilo nové zariadenie, ktoré nečítalo údaje z kartridžu, ale z CD. To sa stalo neuveriteľne populárnym nielen v Japonsku, ale na celom svete. Malo to viacero významov. Obrovské reklamné možnosti koncernu SONY a tiež používanie CD miesto kartridžov. Ale tým najdôležitejším bola samotná existencia premyslených a zaujímavých hier. Výskum na poli hracích technológií má dnes v koncerne stabilné postavenie. Podľa slov Šiničiho Okamotu, viceprezidenta Sony Computer Entertainment, spoločnosť by bola rada keby sa v budúcnosti mohlo Playstation zakladať na biotechnológii.
Ideológia riadenia
Po dlhoročnom vývoji si SONY vypracovalo dokonale premyslenú štruktúru. Tá sa zakladá na rešpektovaní starých tradícií, kultúrnych noriem, spolupráci medzi ľuďmi a rýchlom osvojení noviniek, ktoré vedú k technickému pokroku. Šigeru Kobajaši, jeden z popredných think tankov SONY tvrdí:
Za svoje úspechy firma SONY vďačí aj prísnym nasledovaním pravidiel zen-budhizmu. Treba sa dištancovať od pevných pravidiel obchodu. Vždy treba vychádzať z danej situácie a nie vtrhnúť do domu aj s dverami. Ak je nápad dobrý, ale sprevádza ho množstvo problémov, treba ho zahodiť. Človek, ktorý je duševne „otvorený“ zmenám, vždy nájde nové cesty, ktoré ho privedú k úspechu. Ten, kto sa kŕčovito drží jednej šablóny, jednoducho nemôže vidieť možnosti, nakoľko ich ani nehľadá.
Vedenie spoločnosti sa snaží vytvárať čo najideálnejšie podmienky tvorivej práce. To je často v protiklade s tradičnými názormi Japoncov. Prezident spoločnosti Akio Morita dovolil mladším zamestnancom v nižšom pracovnom zaradení, aby nesúhlasili bezvýhradne so staršími zamestnancami a svojimi nadriadenými. Vedenie firmy je špecifické. Myslí si, že je zbytočné prehnané karhať zamestnancov a hľadať chyby. Treba nájsť také riešenie, ktoré uspokojí rovnako šéfa aj jeho podriadených. Šéf musí byť bezpodmienečne vybavený vlastnosťami ako trpezlivosť a pozornosť. Nemôže byť lakomý a nespravodlivý. Predtým než dospeje k rozhodnutiu, musí všetko dokonale poznať a následne niesť za svoje postupy zodpovednosť.
Tieto pravidlá sa líšia od pravidiel západného sveta. Na západe je to tak, že čím vyššie sa človek dostane na profesijnom rebríčku, tým viac sa vzďaľuje od problémov „obyčajných ľudí“. V Japonsku musia ostať ľudia vo vysokom postavení jednoduchými, až nenápadnými. Sú len poslušnými sluhami „vyššieho celku“. V krajine vychádzajúceho slnka je vzťah ľudí k vykonávanej práci úplne odlišný od Západu.
Zdroj:
Thinkstock
Na začiatku 20. storočia sa americkí a európski pracujúci v rámci boja za svoje práva združili v odboroch. Bola to ich jediná možnosť v boji proti majiteľom veľkých koncernov. Výsledkom bolo obmedzenie odbornosti. V Japonsku je situácia odlišná. Japonci sú pripravení na ďalšie štúdium a osvojovanie nových znalostí. To napomáha pružnosti hospodárstva a rieši aj "starnutie" v zamestnaní. V našich podmienkach odborníci rýchlo zostarnú a nie sú schopní sa rýchlo učiť nové veci. Preto musí štát vynakladať množstvo financií na to, aby si mohli zamestnanie udržať alebo im musí pomáhať.
Pre Japoncov je to nelogické. Zdravý, práceschopný jedinec ostáva nezamestnaný a druhí mu za to ešte aj platia. V Japonsku všetci chápu, že ich firma a celá krajina musia dokázať existovať v tvrdých podmienkach konkurencie. Preto sa občas aj výskumní pracovníci SONY podieľajú na predaji tovaru.
Japonec nemyslí iba na seba, ako to robí človek na západe, ale aj na svoju firmu. A japonské firmy sa aj náležite o svojich zamestnancov starajú.
Členovia veľkej rodiny
Kľúčovú úlohu zohráva v ideológii spoločnosti SONY paternalizmus. Zamestnanci firmy musia cítiť, že sú členmi jednej veľkej rodiny. To v mnohom uľahčuje udržiavanie vzťahov medzi jednotlivými „poschodiami“ hierarchie korporácie. Vo firme funguje systém doživotnej renty. Veľmi veľa zamestnancov zastáva aj po dosiahnutí dôchodkového veku viac-menej prestížne pozície. Nikoho to neprekvapuje. Dlhoročné pracovné skúsenosti z nich robia dôležitú pracovnú silu.
V rámci firmy existuje aj vnútorný pracovný trh. Ten, kto má pocit, že jeho talent nie je v dostatočnej miere využitý, môže ísť pracovať do iného odvetvia firmy. Celé to prebieha bez súhlasu priameho nadriadeného. Šéfov súhlas ani odporúčania, nie sú v tomto prípade potrebné. Administratívny pracovník sa o preložení zamestnanca dozvedá ako posledný. Tento postup sa veľmi osvedčil. Každý človek tak má možnosť uplatnenia v zamestnaní, bez ohľadu na to, či mal na svojho šéfa šťastie alebo nie.
Zdroj:
Japan Times
Ľudia cítia, že si ich firma váži. Na druhej strane nadriadení nemajú čas na to, aby sa stali povýšeneckí. Strácajú svoje všemocné postavenie. Ak sú zamestnanci nespokojní a pokúsia sa od nich odísť, ani samotní „patróni“ dlho nezostanú na svojom tróne. Neprepustia ich, pretože to nie je cieľom firmy, len ich pošlú do takého rezortu, kde nemusia pracovať s podriadenými.
Cieľom uniformy zamestnancov SONY je demonštrácia spoločnej zodpovednosti. Jej nosením sa stáva každý rovnocenný. Či už zamestnanec alebo hlava koncernu. Šéfovia spoločnosti sa často stretávajú za neoficiálnych okolností s rôznymi svojimi zamestnancami. Veľký význam kladú hlavne na priateľské rozhovory s tými najmladšími. To všetko prispieva k priateľskému duchu v kolektíve firmy. Ešte v čase, keď sa história firmy začala písať, jej zakladatelia vypracovali svojský manifest. Jeho názov je „Duša SONY“. V ňom sú obsiahnuté všetky idey, ktorým ako mladí verili. Čas dokázal, že budúcnosť je práve v týchto myšlienkach:
SONY je priekopníkom, ktorý nikdy nekopíruje druhých. Vyhľadáva všetko neznáme. Vývoj firmy slúži celému svetu. Firma si váži znalosti svojich zamestnancov a pokúsi sa s nimi dosiahnuť maximum, verí im a umožní ich rozvíjanie.
V tom spočíva životná sila SONY.