V Japonsku je nemožné niečo stratiť: Aj tak sa to nájde a vrátia vám to
V centre mesta Tokio žije takmer 14 miliónov obyvateľov. V roku 2018 sa v hlavnom meste stratilo 746 tisíc identifikačných kariet, 156 tisíc mobilných telefónov a 369 tisíc peňaženiek. Viac ako polovica z nich sa však pôvodným majiteľom vrátila zvyčajne ešte v ten istý deň. Až 73 percent identifikačných kariet, 83 percent mobilných telefónov a 65 percent peňaženiek nezmizlo navždy a vrátili sa ich majiteľom.
Zatiaľ čo v iných krajinách sú správy o vrátení peňaženky s veľkým množstvom peňazí senzáciou, v Japonsku je to súčasť každodennej rutiny. Keď čestný nálezca doručí cennosti polícii, nemôže ani očakávať odmenu. Napríklad mobilný telefón si nálezca nemôže ponechať ani v prípade, že z nejakého dôvodu nie je možné nájsť jeho majiteľa.
V roku 2018 bolo takto zlikvidovaných 17 percent stratených mobilov.
Pri návrate vecí, ktoré sa našli, hrajú veľkú úlohu okresní príslušníci polície, ktorí majú úplne iný obraz v Japonsku ako na Západe. Na jednej strane existuje veľa policajných staníc na mnohých miestach, takže ľudia často poznajú políciu vo svojom okolí osobne. Na druhej strane je polícia k ľuďom priateľská a veľkú časť času trávi pomáhaním starším a karhaním mladistvých.
Japonské deti sa od útleho veku učia, aby čokoľvek nájdené, dokonca aj niekoľko jenov, vzali na policajný okrsok zvaný koban. Nikto, samozrejme, nezisťuje majiteľa malej sumy, takže ju polícia takmer okamžite vráti nálezcovi ako odmenu. Čiže drobné nakoniec ostávajú nálezcovi, len sa
morálne už nepovažujú za odcudzený majetok.
Rovnaké ako pri malých sumách je správanie aj v prípade nálezov drahších vecí. V jednom experimente sociológovia nechali mobilné telefóny priamo v Tokiu a New Yorku. Možno nikoho neprekvapí, že v Japonsku vrátili nálezcovia 88 percent mobilných telefónov, zatiaľ čo v Spojených štátoch iba 6 percent.
Mladá žena hľadá stratený dáždnik v stredisku nájdených vecí na stanici Uneo, kde bolo v roku 1997 nájdených a odovzdaných viac ako 2000 dáždnikov.
Zdroj:
Kazuhiro Nogi / AFP
Rovnaké číslo bolo aj pri stratených peňaženkách 80% - 10% v prospech Tokia. Nie všetky nájdené objekty sa však vrátia majiteľom. Dáždniky sa napríklad vracajú pri jednom percentuálnom podiele. Až 88 percent nájdených dáždnikov zostane nálezcovi, pretože ich majitelia jednoducho nehľadajú. Druhou vecou je, že Japonci si dáždniky ostatných natoľko nevážia. Každý, kto potrebuje dáždnik, si ho jednoducho vezme zo stojanov pred obchodmi a kancelárskymi budovami.
Každý, kto si neželá, aby sa jeho dáždnik „recykloval“ týmto spôsobom, si ho môže na mnohých skladovacích miestach uzamknúť. Samozrejme, tu nejde o krádež dáždnika, ale skôr o systematické požičiavanie, väčšina ľudí si je vedomá, že dáždnik sa dá ľahko získať. Z toho vyplýva, že Japonci nie sú čestnejší, len si vážia niečo iné a rešpektujú iné hodnoty ako na Západe.
Takéto sociálne správanie možno, samozrejme, vysvetliť a určite ovplyvniť mnohými faktormi. Hoci väčšina Japoncov sa jednoznačne nestotožňuje so žiadnym náboženstvom, väčšina z nich má silné väzby na šintoistické a budhistické učenie a kolektivistické spoločenské myšlienky. Tomu sociológovia pripisujú najväčší význam.
Japonci vyrastajú tak, že ich učia, že najprv musia myslieť na druhých.
Týmto spôsobom, ak nájdu stratenú vec, okamžite sa to pre nich stáva osobnou záležitosťou a chcú ju vrátiť majiteľovi, rovnako ako sa pokúsia získať stratenú vec späť.