Milovníci železníc nie sú len ľudia, ktorí chodia naprieč svetom, aby si pozerali parné lokomotívy, či sa previezli po nejakej dráhe. Častokrát sú medzi nimi aj takí, ktorým učarovali modely a svoje malé železnice si stravajú vo vlastných príbytkoch.

"Už veľmi dávno ma lákali netradičné americké lokomotívy a ich použitie na lesných a banských dráhach. Okrem toho americké modelárske školy mi akosi boli trochu bližšie ako európske. Pred niekoľkými desaťročiami sa mi podarilo získať prvé modely amerických lokomotív a vtedy som sa úplne zamiloval do výrobnej filozofie dnes už neexistujúcej firmy MDC Roundhouse," hovorí milovník železníc a vášnivý cestovateľ Eugen Takács.   

MDC Roundhouse vždy stavala pomerne komplikované stavebnice klasických amerických malých lokomotív. "Stavebnice neboli veľmi komplikované ani drahé a poskytli modelárovi obrovský priestor na dorábanie a doplnenie modelov, vrátanie povrchovej úpravy. Lokomotívne rámy boli vždy zo solídneho zinkového tlakového odliatku, prevody z asi najlepšej konštrukčnej hmoty na tieto účely – z delrinu a ostatok bol buď kovový, alebo bežný odliatok z umelej hmoty. Firma existovala dlhé desaťročia a prvé modely boli zrejme prebrané ešte od jej predchodcov, takže medzi nimi boli pomerne veľké generačné rozdiely, čo sa prejavilo v detailoch," vysvetľuje.

​Spoločnosť MDC Roundhouse to ale využila. Začala vyrábať väčšie stavebnice. Z jednej krabice sa dali postaviť tri až štyri vagóny. Hlavnou myšlienkou bolo znázorniť Divoký západ, ktorý sa už roky nesie v takmer rovnakom duchu. "Z ničoho nič vyrastú veľké obývané sídla, aby sa o pár rokov neskôr zmenili na mestá duchov," hovorí Eugen Takács.

"Mal som možnosť navštíviť niekoľkokrát tieto oblasti medzi Skalnatými horami a Tichým oceánom. Veľmi často som sa vyhýbal hlavným turistickým trasám, aby som videl, čo ostalo po zlatokopoch a iných baníkoch a lesníkoch. Niekedy som videl nesmierne prekvapivé scény, kde v bagri ešte ostal aj kľúč a plná lyžica kameňa, čo už nebolo kam a kedy vysypať. Vláčiky tiež ostali väčšinou na mieste, keďže obyvateľstvo zrejme okamžite ušlo do iných krajov. Ich príbytky sa stali bezcennými, alternatívna existencia žiadna, a za pár mesiacov ostalo z desaťtisícového mesta čosi mŕtve. Až v 80. rokoch sa začali zámožnejší jedinci organizovať a hľadali spôsoby ako oživiť bývalé veľké mestá. Častokrát ale našli len veľmi jednoduché riešenie - kasína s prísľubom obrovských výhier," približuje.

Z miest duchov turistické centrá

Mestá duchov sa tak razom menili na turistické centrá. "Majitelia kasín mestá zrenovujú, vrátia im pôvodný život. Mestá ako Central City či Cripple Creek sa stali opäť rušnými. Navštevujú ich tisíce turistov. Aj milovníci železníc si prídu na svoje. Takmer v každom meste premáva turistický vlak, častokrát takmer originálny," hovorí cestovateľ.

"Po dlhých úvahách som sa rozhodol postaviť si nejaké menšie koľajisko v podobnom štýle. Tisícky fotografií, ktoré som v USA urobil, dali mi námety, dokonca som raz mal možnosť tesne pred zánikom navštíviť aj výrobné haly MDC v Carson City a z podnikovej predajne som odišiel s kufrom plným zaujímavých modelov," prezrádza.

​Postaviť to ale nie je vždy jednoduché. "Moje koľajisko má rozmery 4 krát 0,6 metra. V pozadí sú len koľaje na odloženie súprav a otočenie vlakov. Koľajisko začína na vysokom ´trestle´ moste, postavené výhradne z dreva. Vláčik na dvoch úrovniach prechádza medzi strmými skalami do priestorov píly, papierne a fabriky Nellis, na výrobu zbraní (na Divokom západe človek bez zbrane nie je ani dnes človekom). Píla sa skladá z otvoreného fungujúceho gátora, papiereň a zbrojovka sú postavené z dreva. Na koľajisku stojí aj mestečko s hlavnou ulicou s obchodmi, bankou, kanceláriou Wells Fargo, kúpeľmi Aron & Son a nechýba ani truhlár s parnou pílou a depo, čo v americkom ponímaní znamená stanicu s bezdomovcami," približuje.

"Na ďalšej časti koľajiska sú bane a vyhorená požiarna stanica. Všetky stavby sú drevené alebo z kartónu podľa vlastných výkresov a skíc. Takmer všetky majú originálnu predlohu. Vo všetkých stavbách je nejaké osvetlenie – väčšinou LED, ale aj mikrožiarovky. Kopce sú z PUR peny a celé koľajisko je veľmi skladné a ľahké. Koľajisko je nízkoprofilové PECO. Výmeny sú stavané manuálne – tyčkami z boku koľajiska. Koľajisko sa dá ovládať z oboch strán," dodáva Eugen Takács. 

Improvizovaný motoráčik Galloping Goose v skutočnosti v 30. rokoch minulého storočia mal zachraňovať železničnú dopravu v oblastiach, kde banský priemysel upadal. "To sa ale nestalo, takže tisícky kilometrov tratí sú v nenávratnej minulosti," uzatvára.

Pozrite si galériu