Milovníci železníc sa veľmi tešia, keď môžu vidieť parnú lokomotívu a zaplniť parné vlaky alebo parky a múzeá. Zážitkom je aj historický vláčik, ktorý ťahá zvedavcov aspoň pár kilometrov po trati.

Takýchto atrakcií v bežnej prevádzke je len veľmi málo. "Technologický rozdiel dnešných normálne rozchodných tratí sa obrovskými krokmi vzdiaľuje od čias, keď ešte tie dymiace stroje pravidelne ťahali vlaky. Preto sa zo dňa na deň zužuje rozsah tratí, na ktoré ešte kompetentné orgány vypustia tieto historické mašiny, aj keď sú často v lepšom stave ako v posledných rokoch ich riadnej kariéry. K tejto dileme sa pridáva aj ďalší faktor našej doby, keď už na verejných tratiach jazdia aj súkromní dopravcovia, preto aj majiteľ tratí bol nútení stanoviť cenu za použitie trate. Samozrejme, všetci zúčastnení - žiaľ okrem nostalgických organizácii - pracujú pre profit, čo v preklade znamená, že kilometrovné stúpa do nebies, ktoré nostalgické, väčšinou občianske organizácie už nevedia zaplatiť, takže k nemalým nákladom udržania prevádzkoschopnosti parných lokomotív sa pridávajú dosť často ešte väčšie náklady na poplatok za použitie tratí a na zabezpečenie jazdy," vysvetľuje milovník železníc a vášnivý cestovateľ Eugen Takács. 

​V čisto trhovom prostredí to znamenalo takmer úplný úbytok jazdy mimoriadnych parných vlakov a ak náhodou sa ešte podarí niečo také zorganizovať, náklady sú neuveriteľne vysoké. Preto všade na svete hľadajú riešenia.

Jedno z riešení našli za veľkou mlákou. "V lete na ceste po Spojených štátoch v zapadnutom mestečku v Ohiu som stretol dvoch zanietených farmárov, ktorí hodili kosu do žita, presnejšie do kukurice, stajňu trochu zateplili a v roku 1992 spolu s už zosnulým Genom Reickom kúpili prvú lokomotívu v dezolátnom stave za 8000 dolárov z pozostatku železničného múzea. Na mieste ju rozobrali a rozrezali, aby ju na malej dodávke vedeli po častiach presunúť na cca 300 kilometrov vzdialenú farmu. Otec a syn, John a Barney Gramling, začali v stajni skladať ich prvú lokomotívu. Čo sa dalo, opravili, čo sa dalo, nahradili a začali zbierať skúsenosti ako stavať lokomotívy," opisuje cestovateľ. 

Pat a John Gramling Pat a John Gramling Zdroj: Eugen Takács

"John predal kukuričné polia okolo farmy, kde vlastne prežil celý svoj život. Barney pracuje ako strojár v jednej železničnej spoločnosti neďaleko Chicaga. Samozrejme, tam už parné stroje neboli a už aj starí majstri v nebi opravovali mašiny Sv. Petra. Barney a John sa musel učiť všetko od piky," dodáva.  

​John sa vyznal v poľnohospodárskych strojoch, takže doma opravovali, čo sa len dalo. "Prvá malá lokomotíva s číslom 75 bola len dvojnápravová tendrovka, do funkčného stavu ju dostali za 13 rokov. Barney získal rýchlo aj kvalifikáciu kotliara a pomerne liberálne zákony v štáte Indiana dovoľujú, aby sám výrobca vydával osvedčenia o spôsobilosti," hovorí. 

Gramlingovci počas víkendov pracovali ako dobrovoľníci v rôznych muzeálnych železničkách v okolí. Videli, ako ubúda návštevníkov, keď múzeá nemali zaujímavé vozidlá, ku ktorým patrí aj parná lokomotíva. "Spolky zďaleka nie sú tak majetné, aby si mohli zaobstarať parnú mašinu, nehovoriac o tom, že už veľmi ani neexistujú, a malých tendroviek na normálny rozchod bolo v Štátoch vždy mizivé množstvo. Malé hospodárne stroje, vhodné pre často veľmi zlý zvršok muzeálnych dráh, preto prakticky neexistujú," vysvetľuje Eugen Takács. 

Aj tá najmladšia je stará

V Spojených štátoch je aj najmladšia lokomotíva stará. Má aspoň 50 rokov. Navyše posledné parné stroje vyrobené za oceánom boli neuveriteľne veľké a výkonné. Také stroje sa do muzeálnej železnice nehodia a ich prevádzka je pre súkromné spolky z hľadiska financií nepredstaviteľná. Bohatšie spolky hľadajú novšie parné lokomotívy v zahraničí, hlavne v Číne a Európe. 

Postrehli to aj Gramlingovci. Preto začali prenajímať svoju lokomotívu. "Po prvej sezóne v roku 2005 záujem veľmi narástol, preto jedna lokomotíva nestačila. Gramlingovci začali zbierať zvyšky malých parných lokomotív. Výbornú prácu tejto dvojice si všimli aj múzeá, ktoré im zverili aj stroje, ktoré mali vo vlastnej zbierke," opisuje. 

"Neskôr Gramlingovci stavali ďalšiu už trojnápravovú lokomotívu s číslom 126, ktorá bola vybavená moderným brzdovým systémom a doplnkami, ktoré už vedeli, kde sa dali zohnať. A práca išla omnoho rýchlejšie, veď už mali vychodené dodávateľské chodníčky a mali už aj meno. Lokomotívy od roku 2010 sú pravidelne v prevádzke na rôznych dráhach vo východnej časti Spojených štátov," dodáva. 

Manželia si dokonca zaobstarali karavan, aby mohli cestovať naprieč krajinou a získavať nielen ďalšie informácie o strojoch, ale ich aj vidieť v niektorých múzeách na vlastné oči. Kým farmárčili, nemali na to čas ani peniaze. Dnes dokonca prevážajú aj svoju lokomotívu do spolkov, ktoré ju chcú vidieť. Navyše priamo na mieste zaškoľujú lokálny personál na jej ovládanie. Stroj potom niekoľko týždňov slúži na muzeálnej dráhe, kým trvá dohoda. Potom si ho manželia buď zoberú domov, alebo doručia na ďalšiu adresu. 

Tretia parná lokomotíva

Gramlingovci sa už tešia, keď dokončia svoju tretiu parnú lokomotívu s číslom 85, Potom sa budú venovať stroju ALCO s pojazdom B- 1´. Všetkým dali mená podľa lokomotív z kresleného filmu Tendrovka Thomas. 

“Ak raz budú všetky parné lokomotívy hotové, nájdeme vhodnú muzeálnu dráhu, kde predstavíme celý náš lokomotívny park," hovori Barney Gramling.

​Už teraz hľadajú miesto, kde Gramlings Locomotive Works, ako honosne prekrstili stajňu v Indiane, predstavia svoj lokomotívny park.

Podľa záznamov malá lokomotíva s číslom 75 v roku 2004 urobila na koľajniciach 7 100 míľ, na cestách 25 000 míľ a prepravila viac ako 77 000 cestujúcich.

Gramlingovci ale nie sú jediní, kto stavia a prenajíma malé versatilné lokomotívy rôznym muzeálnym dráham a Európan sa čuduje, že aj v takom zapadnutom mieste, ako je Lebanon v Ohiu dokážu cez víkendy naplniť tri trojvozové vlaky na asi dvojhodinové okružné jazdy.

Pozrite si galériu