Vo Vietname sa nájdu hlavne takí, ktorí majú radi mestá, architektúru i históriu. No na svoje si prídu i labužníci rôznych jedál, rovnako ako milovníci železníc.

"V našom pôvodnom pláne sme rátali s dvoma parnými lokomotívami pre nasadenie na oboch koncoch súpravy, aby sme mohli jazdiť v oboch smeroch rýchlosťou nad 60 kilometrov za hodinu. Vo Vietname totiž chýbajú točne alebo triangle na otáčanie parných lokomotív. Naše vlaky boli zaradené do normálneho grafikonu a niektoré trasy sú veľmi frekventované," opisuje zážitky cestovateľ Eugen Takács.

"Chýbajúca parná lokomotíva naše plány pokazila a museli sme si niekde vypomôcť dieselovou lokomotívou, inde dlhé hodiny čakať na križovanie, lebo všetky trate sú jednokoľajky," spomína.

Prvá cesta expedície viedla do Hai Phongu. Trať do Hai Phongu je druhým najdôležitejším koridorom a Hai Phong je domácim prístavom hlavného mesta. Koľaje vedú po nížine, občas ale vodné toky križujú trasu. Trať je veľmi frekventovaná a aspoň raz za hodinu tadiaľ idú vlaky v oboch smeroch.

​Osobné vlaky sú ťahané dvomi malými zelenými lokomotívami D4H ruskej výroby, rýchliky rovnakými lokomotívami červenej farby. Lokomotívy sú na oboch koncoch vlaku, takže zmena smeru je bezproblémová. "Naša súprava sa musela vmestiť do tesného grafikonu, vrátanie fotozastávok, a preto sme miestami museli jazdiť rýchlosťou až 80 kilometrov za hodinu. Tá rýchlosť už ale mašine s číslom 141-190, čiže pomerne starej, robila problémy. Na staniciach sme museli dlho čakať na križovanie a na predbiehanie," opisuje zážitky cestovateľ.

Do staníc len s príchodom vlakov

Stanice vo Vietname sú pre verejnosť normálne zatvorené a až asi 30 minút pred príchodom vlakov je umožnený prístup. "Samozrejme, my sme mali výnimku a pre nás vždy ochotne otvorili všetky brány a dvere, tak sme mohli vidieť aj luxusné čakárne pre VIP osoby, ako aj pracoviská výpravcov a prednostov staníc," spomína.

Stanice boli všade veľmi čisté a v dobrom stave. Nákladné vlaky ťahali stroje z produkcie ČKD radu D12 alebo americké D9.

"Prístav od stanice je ešte asi dva kilometre cesty, trať vedie cez veľké námestie a úzke uličky, ktoré sú v čase, kedy vlak neprechádza, využívané domácimi na rôzne účely od zabíjania domácich zvierat až po striekanie nábytku a áut. Ľudia bleskovo uvoľnia trať pred blížiacim sa vlakom a po prechode okamžite obsadia miesto a pokračujú v začatej práci. Z nášho mimoriadneho vlaku sme vyradili osobné vagóny, ktoré sme v prístave veľmi nepotrebovali," spomína Eugen Takács.

​Počasie expedícii ale neprialo. Keď prišli na miesto, začalo prudko liať. "Žiaľ, čas na čakanie nebol a ani sme si cestu nemohli zopakovať, lebo povolenie na vstup bolo jednorazové. Takže skutočne s dlhými nosmi – ako nás Európanov v Ázii volajú - sme nastúpili do autobusov, aby sme pokračovali do krásneho Ha Long Bay, zálivu s tisíckami ostrovov. V tomto prekrásnom okolí sme ostali na dva dni a navštívili sme niekoľko ostrovov, kde boli rôzne jaskyne a pláže a medzi ostrovmi celé mestečká na vode," približuje cestovateľ.

Čakanie na mašiny

Tretí deň sa expedícia vrátila do Hai Phongu. "Odtiaľ sme pokračovali vlakom do hlavného mesta. Naša ďalšia cesta viedla do železiarni Thai Nguyen. Tá nie je veľmi ďaleko od Hanoja a na vlečkách železiarni ešte posunovali dva malé parné stroje. Tendrovka s číslom 131.436 pracovala na úzkom rozchode a druhá s číslom 1032 na normálnom rozchode. Napriek sľubu sme povolenie na vstup nedostali a tak nám aspoň vyhoveli v tom, že lokomotívy prídu von na stanicu VNR," spomína.

Stroje nakoniec prišli až po dvoch hodinách čakania. "Po návrate do hlavného mesta sme pozreli celkom veľkorysú stanicu s ešte veľkorysejšou maketou hlavného mesta podľa plánov VNR, na ktorej predstavujú uzol hlavného mesta s novými trasami železnice, väčšinou vysoko nad frekventovanými ulicami," hovorí cestovateľ.

​Ďalší deň sa expedícia vybrala na severozápad do mesta Lao Cai. "Táto jazda bola naša najdlhšia. Meria takmer 300 kilometrov, čo je už na hranici možností mimoriadneho vlaku," vysvetľuje Eugen Takács.

Celá trať vedie popri Červenej rieke a pôvodne končila až v čínskom Kunmingu. Najzaujímavejšou je trať až na svojom konci. Lemujú ju veľké hory a tiež treba prekonať stúpania. Stanice sú dosť ďaleko od seba, niekedy až 20 kilometrov.  

"Preto sme križovanie museli veľmi náročne plánovať, navyše nie všetky stanice boli obsadené, preto sme aj na to museli myslieť. Na tých 300 kilometrov sme potrebovali prakticky celý deň a vzhľadom na veľké meškania náš vlak od stanice Viet Tri tlačila lokomotíva D9H, aby sme došli ešte nad ránom do kúpeľného mesta Sa Pa, vysoko v horách a na tri hodiny cesty zo stanice Lao Cai," konštatuje cestovateľ.

Pozrite si galériu