Dobrodružstvo na druhej strane glóbusu: Železničná eufória v Čile a Argentíne

Južná Amerika je krajina plná temperamentných a srdečných ľudí, nádhernej prírody a bohatej kultúry indiánskych predkov. Okrem typických dažďových pralesov, vodopádov a obrovských pohorí ponúka vzrušenie aj milovníkom železníc.

Čile

Expedícia, ktorá cestuje po celom svete, aby zažila železničnú eufóriu, sa vydala aj do Čile a Argentíny.

"Cestu sme začali v hlavnom meste Santiago de Chile. Mesto je pomerne veľké s populáciou cez 6 miliónov obyvateľov a skladá sa z množstva od seba výrazne odlišných štvrtí. Obchodná časť na juhu mesta je najmodernejšia, nové sklenené budovy, odtiaľto na niekoľko kilometrov severne je staršie centrum so španielskou a francúzskou architektúrou," rozpráva cestovateľ Eugen Takács.

Pozrite si galériu

​Mesto má tri línie metra. "Vlaky sú pomerne malé a takmer vždy plné. Zvyšok hromadnej dopravy zabezpečujú autobusy. Električky v meste zrušili pre desiatkami rokov, hoci v minulosti jazdili na piatich rôznych rozchodoch," približuje.

Na niektorých miestach ešte vidieť koľajnice v ceste a závesné zariadenia trolejov. Fungovali totiž aj trolejbusy, no aj tie zrušili.

Stanica Alameda

Dnes má mesto len jednu železničnú stanicu Alameda, odkiaľ odchádzajú vlaky na juh. Na sever trať nevedie. "Bývalá stanica vedľa krytého trhoviska Mercado Central je zachovaná a slúži ako výstavisko. Na stanicu Alameda, ktorá je prekrásne reštaurovaná a nesmierne čistá, prichádzajú aj prímestské vlaky zo vzdialenosti až 120 kilometrov z juhu Čile," vysvetľuje cestovateľ.

Čile je obrovská krajina. Má dĺžku cez 4 000 kilometrov a šírku priemerne len 180 kilometrov. Aj železnice kedysi postavili podľa tejto typológie, t.j. zo severu na juh viedla hlavná trať a odtiaľ odchádzali lokálky hlavne na západ k moru. "Na východ smerom do Argentíny to už nebolo také jednoduché, lebo tam tvorili prírodnú prekážku niekoľko tisíc metrov vysoké Andy. V súčasnosti sú všetky železničné spojenia do Argentíny zrušené," hovorí cestovateľ.

"Zo stanice Alameda sme vyrazili najprv s najmodernejšími elektrickými trojvozovými súpravami EFE smerom na juh do 400 kilometrov vzdialeného Chillánu. Nebyť menšej poruchy cesta by trvala necelé štyri hodiny, my sme potrebovali asi o 30 minút viac. Vlak  miestami dosiahol rýchlosť 160 kilometrov za hodinu," rozpráva Eugen Takács.

V stanici na expedíciu čakal muzeálny motorák Ferrostal, ktorý napriek nezvyčajnej jednoduchosti (len jednosmerný chod s núdzovou spiatočkou a  jedným stanoviskom) bol nesmierne pohodlný a tichý s prechodom do prípojného vozu, kde sa nachádzal aj malý bar. "Týmto vlakom sme došli do Temuca, kde sa nachádza  druhé železničné múzeum v Čile. V múzeu dominuje obrovská uhľová veža, z čoho sa dal posúdiť význam železníc v tejto krajine. Dodnes sú zachované pekné a velikánske stanice, aj keď dosť často už bez koľajiska a len s jednou prechodnou koľajou," približuje.  

Zo Santiaga de Chile do Temuca

Trať zo Santiago po Temuco je elektrifikovaná 3kV DC, avšak elektrická trakcia medzi Chillánom a Temucom je mimo prevádzky a prepravu zabezpečujú moderné motorové rušne ako EMD. "Niektoré miesta sú celkom zaujímavé, napríklad nad lúkou je napnutý trolej bez koľají," hovorí cestovateľ.

Expedícia pokračovala z Temuca sme parným vlakom. "Ťahal nás rušeň radu 820. Je to najväčšia prevádzkyschopná lokomotíva  v Čile, vyrobená v Mitsubishi podľa plánov Baldwin. Rušeň je skutočne obrovský a hlavne ťažký. K nemu boli pripojené prekrásne obnovené ťažké drevené vagóny Linke Hoffman z roku 1930. Vozy boli úžasné tak z vonku ako aj vo vnútri, všetko z mosadze a z kože na americký štýl, takže sedadlá sa dali preklopiť vždy do smeru jazdy. Reštauračný voz bol tiež vynovený," opisuje.  

"S týmto vlakom sme cestovali dva dni až po Osorno, čo je asi 950 km od Santiaga. Ďalej už lokomotíva nemohla pokračovať kvôli vysokému nápravovému tlaku, preto pred náš vlak zavesili diesel z Francúzka (1962) na posledných 80 kilometrov do Puerto Montt. Puerto Montt je konečná stanica v Čile, ďalej už železnica nevedie, aj keď sa ešte sem-tam nachádzajú nejaké nespojité ostrovné trate," vysvetľuje Eugen Takács.

Stanica v Puerto Montte je preložená, kedysi trať skončila priamo na brehu Pacifiku v prístave. Na mieste sa teraz nachádza menší skanzen. Keďže v meste zrušili prístav, aj železnicu skrátili asi o päť kilometrov. "Nová stanička je celkom pekná avšak malá – dimenzovaná pre niekoľko párov vlakov denne - momentálne len pre dva páry. Všade, kde EFE zabezpečia pravidelnú dopravu, sú stanice buď úplne nové (Puerto Montt, Los Lagos), alebo dokonale rekonštruované (Osorno). Inde to chátra a rýchlo rastúca vegetácia dokáže behom týždňa zakryť všetko (ako som neskôr zbadal aj točne boli dokonale zamaskované, aj keď sa nachádzali na každej stanici)," približuje.

Z Puerto Monte expedícia prekonala terénnymi autobusmi a loďami Andy a tri obrovské jazerá. "O deväť hodín neskôr sme sa nachádzali v 92 kilometrov vzdialenom argentínskom meste Bariloche. Po ceste sme videli aktívne sopky, 3000 metrov vysoké hory i vodopády," opisuje cestovateľ.

Smer Esquel

Z Bariloche pokračovali smerom na juh, aby došli do mestečka Esquel, odkiaľ odchádza slávny vláčik La Trochita (Maličká) na sever do 402 kilometrov vzdialeného mesta Ing. Jacobacci. "Vláčik o rozchode 750 milimetrov dodnes používa výhradne parnú trakciu a od jeho uvedenia do prevádzky v roku 1945 jazdia tie isté lokomotívy od firiem Henschel a Baldwin. Nemecké mašinky majú vnútorný rám, americké vonkajší, s rovnakým usporiadaním náprav 1-D-1. Súčasne sú ešte v prevádzke štyri lokomotívy  (3 Baldwiny a 1 Henschel), ďalšiu opravujú v dielniach v El Maitene," hovorí Eugen Takács.

Pôvodne dodali na železnicu, ktorú stavali z vojenských materiálov získaných z vojenských zásob po prvej svetovej vojne v Európe, 75 lokomotív. Neskôr nasledovali rôzne finančné krízy a tak železnicu dokončili až po 27 rokoch výstavby. Osobná doprava začala fungovať až v roku 1950. Týždenne ju prevádzkovali tri vlaky v oboch smeroch. V 60. rokoch minulého storočia na trati pracovalo až 200 ľudí. Cesta po celej trati trvala 14 hodín a vlaky museli prekonať na 402 kilometroch aj tri horské masívy vo výške 850 až 1200 metrov. Z nich ten najťažší je približne v strede trate, kde na úseku takmer 80 kilometrov je priemerné stúpanie 8 promile. 

"Náš vlak na tých najťažších úsekoch posilnili druhou lokomotívou, a keďže medzi El Maiten a Ing Jacobacci už niektoré vodárenské veže poškodila príroda, museli sme ťahať aj tri cisterny s vodou a jednu cisternu s olejom. Takže náš vláčik bol celkom úctyhodný so 14 štvornápravovými vagónmi a dvoma lokomotívami. Trať dodnes prechádza neobývanou krajinou, takže cestovateľ vidí len panenskú prírodu, na jednej strane so zasneženými vrchmi vo vzdialenosti cez 150 kilometrov, na druhej strane sa nachádza nižší horský masív s hnedými kopcami," opisuje.

Argentína

Na každých 40 kilometrov bola kedysi postavená stanica s vodnou vežou a sídlom pre zamestnancov. Domy boli aj na dnešné pomery celkom súčasné a postavené výhradne z pražcov. Po veľkej finančnej kríze v 70. rokoch minulého storočia obyvatelia ale hromadne opúšťali Patagóniu, takže dnes sú väčšinou domy prázdne.

"My sme si vychutnali jazdu s La Trochitou a strávili sme tam tri celé dni, aby sme došli do Ing Jacobacci, odkiaľ sme pokračovali do 1200 kilometrov vzdialeného hlavného mesta Buenos Aires," hovorí cestovateľ.

"Vlaky prevádzkuje súkromná spoločnosť Tren Patagonico s patričným komfortom, aj keď niektoré vozidlá boli už vo veľmi zlom technickom stave. Také maličkosti ako chýbajúce tlmiče odpruženia alebo chýbajúci kompressor klimatizácie nikoho veľmi nerozhádzal, takže v dennom luxusnom voze sme skákali takmer po plafón, keď rušňovodič trochu pridal na zúfalej trati. Vo vozoch s nefungujúcou klimatizáciou sme zase mali problémy, keď sa teplota vyšplhala na 35 stupňov. Je zaujímavé, že vozbu na 1400 kiloemtrov dlhej trati od Bariloche po Buenos Aires zabezpečuje jediná lokomotíva GMD vyrobená v Argentíne. Posádky cestujú spolu s rušňom a potom naspäť. Jeden turnus takto potrvá 96 hodín, ak všetko optimálne funguje. V okolí hlavného mesta ale nefunguje nikdy nič optimálne, a preto dokážu neraz na posledných 50 kilometroch nazbierať až 10 hodín meškania. Neraz dokonca cestujúci musia pokračovať autobusom, lebo vlak jednoducho nepokračuje. My sme meškali len šesť hodín," opisuje zážitky z cesty.

Stanice v Argentíne ešte honosnejšie ako boli v Čile. Všetky sú obrovské. Pohľad na mapu z roku 1950 hovorí o tom, že táto krajina mala najhustejšiu železničnú sieť na svete mimo Európy. Skutočne z každej stanice vychádzali miestne trate vo veľkom počte. Každá stanica bola postavená na anglický štýl štýlu s veľkou zakrytou halou s vysokými nástupišťami.

Dnes je veľká časť tratí zrušená. Niektoré sprivatizovali. V okolí hlavného mesta je stále koloniálny chaos. Vlaky jazdia na troch rozchodoch (1000 milimetrov, 1435 milimetrov a 1676 milimetrov) a každý patrí inej spoločnosti. 

Buenos Aires

Buenos Aires množstvo staníc. Dvanásť miliónov obyvateľov býva v ich blízkom okolí, žiaľ, značná časť z nich v rôznych plechových búdach. Kontrast k bohatej štvrti je obrovský, tam štvorcový meter bytu neraz vyjde na niekoľko tisíc dolárov, o ktorých ľudia žijúci na okraji mesta často len snívajú.

Mesto aj rozsiahlu sieť metra vrátane najslávnejšej trasy A, kde chodia pôvodné súpravy zo začiatku roku 1900 s drevenou nadstavbou. Súpravy napriek tomu vo veľmi dobrom stave a stanice pripomínajú staré budapeštianske metro.

V Buenos Aires dve železničné múzea. Jedno je pre normálny rozchod, druhé pre široký. "V tom prvom sme jazdili s parným vlakom na asi 50 kilometrov dlhej, technicky veľmi zaujímavej  trati. Trať čiastočne využíva trasu prímestských elektrických vlakov, aby potom križovala dvojkoľajnú širokorozchodnú trať. Terén okolo hlavného mesta je úplne rovný, takže jedinou zaujímavosťou tvoria sú mosty cez množstvo vôd a riek. Druhé múzeum je väčšie, avšak ich lokomotívy nesmú z administratívnych dôvodov von, preto jazdia len v rámci múzea. Kvôli nám dokonca zakúrili aj v parnom žeriave. V areáli jazdy mali parný vláčik, ktorý vozí návštevníkov medzi jednotlivými objektami. Našu takmer trojtýždňovú expedíciu sme zavŕšili výdatným obedom v reštauračnom voze múzea," uzatvára cestovateľ.

;feature=youtu.be