Najväčší architekt storočia: Navždy zjazvil tvár Londýna
„Ak nedokážete vyvolať emócie, vaša práca je nedostačujúca.“
– aj tento bonmot nájdete v obsiahlom biografickom videu 80-ročného architekta.
Dizajnér a architekt pochádzajúci z Janova navrhol nespočetné množstvo legendárnych budov, od parížskeho Centra Pompidou cez londýnsky Shard až po budovu New York Times. V predchádzajúcom videu nie sú v centre diania len tieto ikonické budovy, ale pozadie procesu ich tvorby.
Aj napriek svojmu veku, považuje nostalgiu za pascu, preto nerád rozpráva o svojich prácach z minulosti a ich dedičstve.
„Nie je dôležité, čo si spravil a kým si bol, ale čo plánuješ a kým budeš. To ma udržiava pri živote.“
Porto Antico, starý prístav v Janove
Zdroj:
Shutterstock
Najsilnejší vplyv na neho mala jednoznačne jeho rodina. Jeho starý otec mal murársku firmu, z ktorej jeho otec spolu so svojimi tromi bratmi spravili prosperujúcu stavebnú spoločnosť pod názvom Fratellli Piano.
„Prečo sa chceš stať len architektom? Môžeš byť predsa staviteľom.“ Keď Renzo Piano počul tieto otcove slová, mal len 17 rokov. Až neskôr ho skúsenosti presvedčili, že byť len architektom nestačí, aj preto mohol povedať:
„Viem, že architektúra mení život. Videl som to.“
Na jeho náhľad mala vplyv aj architektúra jeho rodného mesta, ale aj more spájajúce rôzne kultúry, obrovské lode svojou technológiou, jeho priatelia pracujúci v ostatných kreatívnych odvetviach a množstvo inšpirujúcich rozhovorov s nimi.
Architektúru považuje za „pacifistickú myšlienku“, ktorá je viac ako občianskym gestom, keďže nevplýva len na každodenný život, ale vytvára tiež priestor na rozvíjanie histórie.
NEMO, múzeum vedy a techniky v Amsterdame
Zdroj:
Shutterstock
Aj dnes ho architektúra očaruje, ale za rovnako dôležité považuje aj pravidelné cestovanie, ktorým sa z času na čas vzdiali od svojej práce. Cestovanie rozširuje obzory a zjednodušuje ich. "Rozmanitosť je hodnota, nie problém," dodáva.
Central Saint Giles, Londýn
Zdroj:
Shutterstock
Má tiež pevný pohľad na tímovú prácu, o ktorej tvrdí, že:
„Kreatívny môžeš byť len vtedy, keď kreativitu zdieľaš
a pravidelne robíš pri tvorivom procese chyby.“ V súvislosti s nimi mladej generácii radí:
„Nevadí, ak hovoríš hlúpe veci. Ak povieš desať vecí, z ktorých päť nie sú hlúposť, už si veľmi dobrý.“
Na otváracom ceremoniáli múzea Whitney v New Yorku.
Zdroj:
Flickr
Toto všetko sú dôležité postrehy, ale najdôležitejšie je to, čo hovorí o kráse, ktorá je esenciou jeho architektúry. „Krása má mnoho podôb, objavenie, svetlo, priestor, zahustenie, rozšírenie, tieň, pocit ľahkosti a asi aj to, čo nazývame jazykom."
„Ak je prítomná krása, mení sa svet. Len u jednej osoby, ale funguje to.“
Sme ochotní mu to uveriť, pretože už ako 34-ročný mal schopnosť jasne vidieť a reflektovať vlastnú prácu, priamo po tom, čo na hlavu postavil celý svet architektúry. Vtedy totiž na veľké prekvapenie, vyhral konkurz parížskeho projektu Pompidou centra spolu s Richardsom Rodgersom, starším od neho len o štyri roky.
So svojou obrátenou budovou, sa stal Piano okamžite svetoznámym. Z verejnosti sa zo začiatku ozývali negatívne reakcie, ktorých terčom sa stalo architektonické stvárnenie exteriéru budovy. Všetky rozvody, klimatizácia a technické zariadenia budov sa totiž nachádzajú priamo na fasáde a nie vo vnútri budovy. Toto riešenie, ktoré mnohým pripomínalo ropnú rafinériu, malo výhodu oslobodenia vnútornej dispozície od zbytočných jadier. Vznikol tak jeden veľký priestor, ktorý bol dostatočne variabilný pre široké využitie.
Industrializovaná fasáda si nakoniec získala verejnú mienku na svoju stranu a bola prijatá s nadšením ako aj stavba s podobným osudom, Eiffelova veža. Centrum sa stalo ďalšou dominantou Paríža. Stavba mala taký obrovský úspech, že sa pod ťarchou prehnanej návštevnosti začala poškodzovať. Piano dostal nálepku high-tech architekta, ale maestro sa o nej zmieňuje veľmi uvážlivo.
Centre Pompidou
Zdroj:
Shutterstock
„Je to veselý mestský stroj, akoby z románu Julesa Verna. Dvojitá provokácia: výzva pre akademickú obec a paródia našej predstavy o technológii. Je chyba nazývať ju high-tech objektom.“
V nasledujúcich desaťročiach navrhol pri rôznych príležitostiach nespočetné množstvo budov, na tých najrozličnejších miestach, ale nikdy nezneužíval slávu svojho mena. Pracoval vždy s diskrétnymi, sofistikovanými formami, dokonca aj pri tých najvyhľadávanejších budovách.
Kalifornská akadémia vied
Zdroj:
Flickr
S jeho pomocou zrenovovali prístav jeho rodného mesta, navrhol klimatizáciu v centre Ferrari v Maranello, pracoval na letisku v Osake, parlamente na Malte, množstve múzeí, okrem iných v New Yorku, Los Angeles a aj v súčasnosti vytvára súbežne niekoľko projektov.
Kultúrne centrum v Novej Kaledónii a centrum Paul Klee v Berlíne
Zdroj:
Flickr
Snáď jeho najznámejšia neskorá tvorba je 309-metrová veža Shard (Črepina) v Londýne, ktorá bola pri jej odovzdávaní v roku 2012 jedným z najvyšších mrakodrapov Európe. Jej rozbitý vrchol akoby sa strácal v oblakoch, ako „stožiar obrovskej lode. Vysoké budovy sú často veľmi agresívne, arogantné symboly moci a sebectva, ale Shard zapadá do panorámy Londýna ľahko a ostro,“ tvrdí Piano.
Samozrejme, mnohí kritici to takto nechápali. Guardian doslova napísal, že:
„Črepina navždy zjazvila tvár Londýna“,
lebo sa nehodí do svojho prostredia, nemá ohnisko a ani žiadnu občiansku funkciu, väčšinou pozostáva z luxusných bytov a hotelov.
Vytŕča alebo kazí?
Telegraph prirovnal kritikov budovy ku starým Britom, ktorí „na civilizovaných Rimanov útočia kopijami,“ tvrdiac, že problém je skôr s nenáročnou a prísnou politikou Londýna, kvôli ktorej má množstvo nekvalitných výškových budov.
Až takéto polemiky vyvovala budova vtedy 75-ročného dobrosrdečného džentlmena. Odvtedy uplynulo šesť rokov, ale Piano je stále aktívny, pravidelne pracuje vo svojej parížskej kancelárii a veľa cestuje.
Samozrejme, používa notebook, ale nie zakaždým, keďže:
„počítaču musím povedať, čo má spraviť. Ale ak chcem niečo objaviť, jednoducho si do rúk musím vziať ceruzku,“ nakoľko skutočná kreativita je podľa neho prítomná len na začiatku, pri náčrtoch a modeloch. To je chvíľa,
„keď musí mať človek odvahu, aby sa pozrel do tmy.“